Bohuslav Čtvrtečka je škodovák srdcom i dušou. So závodom vo východočeských Kvasinách spojil celý svoj život a dodnes ho neopustil. Aj keď je niekoľko rokov na dôchodku, v továrni stále ako sprievodca dokáže návštevníkom farbisto rozprávať všetko o súčasnosti i minulosti podniku, v ktorom pracuje vyše šesťdesiat rokov.
Pred päťdesiatimi rokmi bol expertom na vtedy už desať rokov vyrábaný model Škoda Octavia Combi. Ako vedúci technickej kontroly vo zvarovni poznal každú jej skrutku a tak dostal ponuku, aby by sa ujal montáže v ďalekom Čile. Na ponuku prikývol a za dva mesiace odletel, aby naučil obyvateľov iného kontinentu montovať autá. V meste Arica, kde bola výroba dohodnutá, totiž pracovali vo výrobných halách prakticky len domorodci.
Octavia Combi bola vozidlom, o ktorom v šesťdesiatych rokoch snívali československí otcovia od rodín, chatári a chalupári. Vozidlo malo síce len trojdverovú, no veľmi žiadanú karosériu typu kombi. Na svoju dĺžku ľahko cez štyri metre bolo tiež neuveriteľne priestranné, solídne postavené a z dnešného pohľadu disponovalo takmer terénnym podvozkom. V rokoch 1961 až 1971 sa ho vyrobilo vyše 54 000 kusov.
Auto s motorom vpredu, pohonom zadných kolies a rámovou konštrukciou bolo jednoduché a robustné. Keď sa zadná časť zaťažila vrecom cementu, prešla Octavia aj značne rozbahnenou poľnou cestou. Aj vďaka tomu sa stala žiadaným vývozným artiklom: Kombi si vo svojej dobe objednala islandská polícia do tamojších drsných podmienok, vozidlá sa vyvážali do Dánska, Nórska, ale napríklad aj do Austrálie.
A došlo tiež na licenčné montáže, či už celých vozidiel, alebo len podvozkov, na ktoré sa na mieste vyrábali vlastné karosérie. V rozloženom stave sa autá dodávali pre montáž na Island, do Pakistanu, Indonézie a Turecka. Octavia Combi existovala ako v osobnej, tak v úžitkovej verzii.
Zlaté čilské ručičky
Nie celkom známou kapitolou bola montáž veľkých celkov (tzv. CKD) tiež v Čile na prelome 60. a 70. rokov. Za dva roky tu vzniklo 300 až 400 vozidiel Octavia Combi. Montáž prebiehala za veľmi jednoduchých podmienok a prakticky výhradne ručne. Na výrobu na mieste dohliadal práve Bohuslav Čtvrtečka. Vtedy 28-ročný zamestnanec kvasinského závodu vraj moc neváhal. Aj keď nevedel španielsky ani slovo.
“Než som na začiatku roka 1970 vyrazil do Čile, Škodovky sa tam už montovali. Keď som prišiel, videl som tam už jazdiť staršie pick-upy 1201,” spomína na takmer zabudnutú históriu výroby československých vozidiel v zahraničí. Spočiatku sa jednalo z colných dôvodov len o kompletizáciu prakticky hotového vozidla. Do jedného prepravného boxu sa v Kvasinách umiestnila už nalakovaná karoséria s čalúneným interiérom, do druhého sa uložili dva podvozky. V Čile sa potom všetko v podstate len zoskrutkovalo.
Ale ani potom to nebolo nič viac, než montáž niekoľkých kusov za deň. Vrcholom boli asi tri vozidlá denne. Do “výroby” sa totiž brali len miestni obyvatelia, čo v okolí najsevernejšieho čilského prístavu Arica boli prakticky výhradne domorodci, ktorí sa do tej doby zaoberali prevažne poľnohospodárstvom či obchodovaním.
“Potom ale tamojšia vláda zvýšila požiadavku na podiel miestnych dielov, a tak sme začali zisťovať, ktoré súčiastky možno dodávať z čilských zdrojov, ako napríklad akumulátor, kolesá alebo pneumatiky,” vypočítava Bohuslav Čtvrtečka. Postupne sa podiel lokálnej produkcie zvyšoval.
Na odchýlky sa nehralo
Lenže táto snaha mala svoje úskalia. Chýbal napríklad lis a tiež kvalifikovaní mechanici. “Ale požiadavka znela, že nejaké lisované diely predsa musíme vyrobiť. Tak sme si poradili s tým, čo bolo k dispozícii: v hale stála doska na hydraulických heveroch, na ňu sme umiestnili drevený – dnes by sme povedali – prípravok, také kopyto to bolo. Šesť chlapov začalo pumpovať a k vytvarovanému dielu sa nakoniec dopracovalo, ” usmieva sa Bohuslav pri tejto spomienke.
“Dnes si takú výrobu neviem predstaviť. Ak v súčasnosti u niektorých súčastí nemôže byť tolerancia vyššia než 0,2 milimetra, vtedy sa v Čile samozrejme nehľadelo ani na milimetrové odchýlky. ”
Na druhej strane to kládlo veľké nároky na schopnosť miestnych ľudí poradiť si s finálnou montážou, pretože mnoho dielov jednoducho nezodpovedala pôvodnému očakávaniu. “Vybavujem si napríklad kováča, ktorý predtým robil koňom podkovy. O výrobe auta nevedel nič, ale mal zlaté ruky. Ten človek dokázal so základnou výbavou hotové divy. Inštruoval ostatných – jeden držal autogén, druhý vyklepával a o chvíľu by ste nespoznali rozdiel medzi našim dielom a výliskom, ktorý dokázal zhotoviť za neporovnateľných podmienok. “Montáž v Čile sa skončila v roku 1971 a z politických dôvodov už nebola obnovená.
NEPREHLIADNITE:
