Ach jaj, toto auto sa sem vôbec nemalo dostať. Tatu Nano si ešte čerstvo pamätám aj ja, ako decko som totiž s napätím sledoval jej vývoj. Veď predstavte si to, najlacnejšie auto na svete. Vyrobiť a predať nové vozidlo za 2000 €? To je absolútne nemožné! A viete čo? Je.
Vychutnajte si príbeh auta, ktoré malo príliš veľké ambície na to, aké auto to vlastne bolo. Tata Nano bola jedným zo snov zakladateľa automobilky, Ratana Tata. A tušíte správne, že už len kvôli jeho menu je to moja obľúbená postavička.
Revolúcia v motorizme
Ratan Tata chcel – po veľkom úspechu ľahkého úžitkového autíčka Ace – zmeniť podobu motorizmu v Indii podobne, ako to urobil v Taliansku Fiat 500 alebo Volkswagen Typ 1 všade, kde sa za posledných 70 rokov udiala aspoň občianska vojna. India je totiž okrem faktu, že ide o najväčšie svetové callcentrum, známa napríklad aj tým, že maximálny počet osôb na palube vozidla je v techničáku údaj na vynásobenie.
Tata je, len tak mimochodom, automobilka so silným zmyslom pre humor. Od roku 1945 sa zaoberala prevažne výrobou úžitkových vozidiel, neskôr vstúpila do vôd osobákov prostredníctvom modelu Sierra. Chalani z Mumbaia sa však skutočne vytiahli až s ich druhým výrobkom, Tata Estate. Tu sa trocha zastavíme a precítime, ako by to vyzeralo, keby má Fiat Tempra a Mercedes-Benz 190E decko. Presne takto:
Na svoju dobu to ale bol celkom úspech. A narozdiel od tých Mercedesov 190E, ktoré predala stuttgartská automobilka do Severnej Kórey a už nikdy nevidela ani autá, ani peniaze (o tom si ešte niekedy povieme), Tata Estate vznikla prostredníctvom normálnej, férovej spolupráce. Pod kapotou však nemala nezničiteľný päťvalec OM 6xx od Mercedesu, ale podobne nezničitělnú, predkomôrkovú dieselovú 1,9 pôvodom od Peugetou.
Tata na indickom trhu skrátka vždy levitovala skôr v prémiovejších vodách. Až do roku 2007, keď sa začal “hype” okolo nového mikroautomobilu Nano, ktorý mal stáť neuveriteľný 1 lakh (lakh = 100 000 rupií = asi 2000 €).
Nápad zo servítky
To auto malo mať všetko, začnime napríklad príbehom. Ten je jednoduchý. Ratan Tata, vizionár v saku a tesilkách, si vraj raz počas porady rozkreslil malé a jednoduché autíčko na servítku. Pekné, však? Ja by som tomu aj veril, no ak ste sa niekedy pokúšali kresliť na servítku, viete, že to nemá úplne veľký zmysel.
Jeho základnú ideu potom do sériovej podoby prinieslo dizajnérske štúdio I.DE.A (pun intended) a Pierre Castinel z Tata Design Studio. Ja len skromne dodám, že čo bolo nakreslené na servítke, to dnes už nikto nevie, no súdiac podľa výsledného produktu to mohlo byť aj rozpliznuté vajíčko na tvrdo.
Žarty stranou, tu sme pri žatve vážnych veciach. Chvíľu potom, ako sa Tata rozhodla zverejniť svoje smelé plány na vytvorenie vážne lacného vozidla, stalo sa niekoľko nevyhnutných vecí. Prvou a najdôležitejšou bolo, že ľudia začali mať očakávania. Druhou bolo, že ľudia chceli vidieť výsledok. A treťou, že síce chceli vidieť výsledok, ale rozhodne nemali v pláne si tú vec kúpiť.
Ako si ľud prial, tak sa aj stalo. V roku 2008 sme mali možnosť prvý raz vidieť Tatu Nano v celej svojej kráse podobe. Ktovie, čo sme za dané peniaze vlastne čakali, no výsledok pripomínal Daewoo Matiz s menšími kolesami, ale zasa väčšími prednými svetlometmi. My, trhom nasýtení občania Európy, sme to vnímali ako okamžitý úspech, podobný, ako v tej dobe skórovala Dacia. Toto nemohlo dopadnúť zle.
Tata plánovala ročne postaviť až 250 000 takýchto malých autíčiek. Aj cez svoj groteskný vzhľad totiž sľubovala cenovú politiku, ktorá mala byť blízka skôr motoycklom, ako autám. A viete čo, keď je najbližšia konkurencia vášho vozidla motocykel s piatimi ľuďmi, máte dojem, že môže vyzerať akokoľvek.
V jednoduchosti je krása nízka cena
Jedna vec sa musí uznať: Bol to veľmi inteligentný dizajn. Tata Nano bola skonštruovaná až geniálne jednoducho. Vzadu pracoval maličký dvojvalček s objemom len 624 kubických centimetrov a výkonom pekných 28 kilowattov (38 koní). Mal dokonca jednobodové elektronické vstrekovanie paliva a spĺňal emisné normy zhruba ekvivalentné našim Euro 3 (neskôr 4 a 5).
Samozrejme, poháňaná bola zadná náprava a krútiaci moment 51 newtonmetrov na ňu putoval cez 4-stupňovú manuálnu prevodovku, no v ponuke bol neskôr aj variátor. Z nuly na 60 kilometrov za hodinu zrýchlilo Nano len za 30 sekúnd, svišťalo až do 105 km/h. Nesmejte sa, rýchlosť tu nehrala rolu – spotreba 4,24 litra paliva na sto kilometrov ale už áno.
A teraz k tým bizarnostiam. Keďže motor bol umiestnený vzadu, prvé verzie nedostali posilňovač riadenia. To by bolo ešte ako-tak v poriadku (a hlavne, na daný rok a krajinu výroby celkom očakávateľné), no pre úsporu nákladov sa tu udomácnilo jedno fakt nezvyčajné riešenie. Totiž…
Schválne o nej nechcem písať ako o hatchbacku. Hatchback je označenie, pod ktorým rozumieme vozidlo s výklopnou zadnou časťou. A Tata Nano síce možno tak vyzerá, no keď sa pozriete bližšie, nikde v zadnej časti nie je kľučka. Tušíte správne – kde nie je kľučka, nie sú ani dvere. Do batožinového priestoru s objemom 150 litrov ste sa mohli dostať výhradne sklopením zadných sedadiel. A hej, z rovnakej pozície ste aj opravovali motor.
V základnej výbave ste nemali nič. To je vám dúfam jasné. A keď hovorím nič, myslím tým naozajstné nič, nie európske nič. Takže tu nebol airbag ani vo volante, posilňovač riadenia, autorádio, elektrické okienka dúfam ani nemusím spomínať (veď to nemalo ani kufrové dvere). Spätné zrkadlo tam pôvodne tiež bolo len jedno.
Autá z pekla: Fiat Multipla je skvelé auto! A nastal čas konečne si to priznať.
Pochovala ho vlastná sláva
A predsa, po predstavení Nana sa udiala ešte štvrtá vec. Predaje dovtedy najobľúbenejšieho vozidla v Indii, Maruti 800, klesli až o 20 percent. A keď vám klesajú predaje niečoho, čo sa vám v pohodičke predáva od roku 1983 ako teplé rožky, niečo sa asi deje. Každý si chcel Nano vyskúšať, každý chcel vedieť, ako to jazdí, aké je auto za dve tisícky. Že teda či prišiel ten automobilový spasiteľ, prorok, mesiáš; Ježiš Kristus, ktorý z dvoch rýb a pár chlebov zobral celú rodinu na výlet autom.
Lenže tie autá furt nikde. A tam sa začali prvé problémy. Na výrobu Nana si totiž Tata našla ešte v roku 2006 pozemok v chudobnom regióne Singur. Celý prípad je relatívne zložitý, no pokúsim sa ho vysvetliť v dvoch vetách. Indická vláda chcela pomôcť regiónu tým, že 4 kilometre štvorcové používanej poľnohospodárskej pôdy obetuje vytvoreniu tisícok nových pracovných miest a automobilke pomohla dané pozemky vyvlastniť. Čo čert nechcel, boli to zrovna najúrodnejšie parcely v Singure, ktoré boli vyhradené na “verejnoprospešné účely”, čo však výstavba súkromnej automobilky fakt nie je, aj keď je prospešná pre zamestnanosť v regióne.
Keď sa k tomu pridali oneskorenia pri stavbe náhradného ubytovania pre vyvlastnených farmárov, začalo to vrieť. No a keď sa tejto delikátnej situácie chytila opozícia, Ratan Tata už si mohol tak akurát pripravovať svoj prejav, na ktorom oznámil presunutie továrne do Sanandu v Gujarate. Nová fabrika bola hotová za polovičný čas ako predchádzajúca – stačilo im len 14 mesiacov. Ale už bolo neskoro, na Nano sa medzičasom muselo čakať až 18 mesiacov. Predstavte si, že svoj ťažko vydretý majetok vložíte do auta, ktoré uvidíte až o rok a pol. To radšej skočíte do bazáru.
Vznetlivá povaha
Že stačilo? Nie. Taty Nano začali horieť. Najprv jedna, potom druhá, ďalšia… Až Tata zareagovať jednoducho musela. A akú reakciu si zvolila v tomto prípade, to vie asi len Ratan a jemu podobní. Požiare boli pripisované “cudziemu elektronickému zariadenu” na povrchu rozpáleného výfuku a Tata ponúkla dané vozidlá opraviť/odškodniť, nie však zvolať všetky vyrobené vozidlá do servisu, ak očividne nie je dôvod. A aby si stáli za týmto tvrdením aj nejakým hustým gestom, predĺžili záruku z 18 mesiacov na 4 roky. Aj na už vyrobené vozidlá. Bold move.
Takže úspech, hej? Nie. Namiesto pôvodne zamýšľaných 250 000 vyrobených vozidiel sa ich ročne nevyrobilo viac ako 75 000, a to aj v jej najpopulárnejších rokoch. Totiž, vďaka prieťahom s továrňou Nano stálo namiesto pôvodne zamýšľaného 1 lakhu až 2,5 lakhu, teda 2,5-násobne viac, ako malo stáť, aby to vôbec malo nejaký zmysel.
Takto bolo Nano vlastne príliš drahé pre toho, kto si chcel zaobstarať motorku a príliš lacné pre toho, kto mal radosť zo zarobených peňazí a nechcel vyzerať ako socka. Fiat 500 a Mini sa totiž stali legendami preto, lebo v nich ľudia sami od seba objavili parťákov a spoľahlivých spoločníkov za príjemné náklady. Nikto si nekúpil Fiat 500, Chrobáka alebo Mini a neprišiel za susedom, že “Aha, mám najlacnejšie auto na svete a som na to hrdý!”
V roku 2013 prišiel ďalší prepad v predajoch – z 53 848 vozidiel na 21 129, teda viac ako o polovicu z pôvodných dvoch tretín, ktoré boli len tretinou želaného ročného predaja. Tata Nano sa oficiálne stala prúserom. Ale trapasom sa stala až v júni 2018, keď za celý mesiac vyrobili 1 Nano. Slovami “jedno”, na prstoch toľkoto:
Nano jednoducho nevyšlo. Nevychytilo dobu. Možno by malo šancu neskôr – až potom, čo sa indický trh presýti luxusnejšími autami. Chápete, niečo ako Dacia v Európe – Renault čakal, že s ňou ovládne východnú Európu, no v skutočnosti ovládol Francúzsko, Nemecko a iné západné trhy. A to ho robí právoplatným členom klubu Áut z pe… Počkať, aj by som zabudol na crash-test!
Kauza “crash-test”
Ratan Tata, mimo iného, nasľuboval novinárom aj to, že nová Tata Nano bude spĺňať nárazové testy so cťou a prehľadom. Konkrétne sa vyjadril o štyroch hviezdičkách v hodnotení Euro NCAP, čo mu tak či tak nikto moc neveril, ale otestovať sa to rozhodol až nemecký autoklub ADAC v roku 2014. S výsledkom NULA hviezdičiek. Nič. Žiaden plač, ani škrípanie zubov, proste smrť. Ticho.
A veľký trapas pre Tatu, ktorá ešte v roku 2010 predstavovala koncept Nano Europa určený pre náš trh. Alebo koncept s motorom na stlačný vzduch. Alebo utešený malý elektromobil. Nie, jediné, čoho sa zákazníci v roku 2015 pri facelifte dočkali, bol o niečo menej iritujúci ksicht, klimatizácia a rádio s Bluetoothom.
A to už skutočne nestačilo. Až po tomto kritickom nepochopení situácie sa z neho stal hrdý člen klubu Áut z pekla. Tata Nano nás totiž oficiálne opustila až na konci roka 2019, až dva roky po vyprodukovaní posledného kusu v továrni. Až tak si Tata nechcela priznať trapas.
Ale do tej Indie by som si zaletel už len preto, aby som zistil, ako jazdí. Vy nie?
NEPREHLIADNITE:
