V poslednom čase nadobúdam pocit, že mantrou každej automobilky je uchmatnúť si mladého, dynamického zákazníka na tepe doby. Úprimne? Neviem, čo je také zaujímavé na najchudobnejšom článku ekonomického reťazca krajiny, ale celkom presne viem, že Toyota na to kedysi išla strašne zle.
Dámy a páni, predstavujem vám WiLL – automobilku, ktorá fungovala asi ekvivalentne dlho, ako Druckerovo ministerstvo.
Aby sme pochopili, o čo vlastne v príbehu automobilky WiLL ide, budem musieť zabrúsiť do trocha hlbších súvislostí. Kultúrnych, komerčných, ale aj stylingových, pretože len málokedy sa stáva, aby niekto vytvoril také ambiciózne, vypointované vozidlá s nadčasovými prvkami, ktoré nielenže nikto nechcel, ale nikto sa tomu ani nečudoval. Takže sa na nasledujúce riadky poriadne pripravte, bude to intelektuálna jazda, jak sa na Autá z pekla patrí.
Na začiatku bola idea
Ale trt makový. To len oni chceli, aby ste si mysleli; na počiatku tejto automobilky bol jednoznačne marketing. Totiž, viacerí z vás možno poznajú automobilku Toyota, najväčšieho producenta vozidiel na našej pomaly sa otepľujúcej planéte.
V roku 1999, keď tento titul ešte držali americké koncerny s General Motors na čele, však Toyota ešte len hľadala spôsoby expanzie na síce menších, ale pre rast nevyhnutných trhoch. Pozor, bavíme sa o prelome milénia – to je vtedy, keď ešte stálo World Trade Center v New Yorku, namiesto SUV ľudia milovali MPV-čka a nikto ešte netušil, že Toyota dokáže vyrábať aj niečo iné, ako nudné sedany Camry, schopnú, ale trocha strohú RAV4 alebo stelesnenie stredného úspechu v stredne úspešnej firme, Corollu. Nie tú novú, ktorá vyzerá a jazdí perfektne, tú starú s guľatými svetlometmi.
Toyota potrebovala niečo, čím ukáže, že je cool a bola ochotná do toho investovať všetko vrátane cti. A nemalého balíka peňazí. Vznikli preto dva poľutovaniahodné projekty, ktorých cieľom bolo zaútočiť na tých, ktorí tvoria mienku o tom, čo je cool a čo cool úplne nie je: na mladých ľudí.
Japonská automobilka si to šikovne rozdelila na dve divízie. Prvou bol Project Genesis, čo boli v podstate tri modely Toyoty (Yaris (Echo), MR-2 a Celica), predávané pod značkou “Project Genesis” v separátnych showroomoch v USA, aby sa značka od svojho “boomerského” imidžu dostatočne odlíšila. Ono by to vlastne vydalo aj na samostatný článok, keby sa celá táto marketingová blamáž neodohrala len počas dvoch pokútnych rokov, v ktorých zistili, že:
- rebrandovaný Yaris nikto nechce, lebo je to Yaris, ktorý sa za seba ešte k tomu aj hanbí
- Toyotu MR-2 si kupovali len vyslovene starí ľudia
- Celica mala úspech. U starších.
Samozrejme, z projektu Genesis sa Toyota do istej miery poučila, aby ho čoskoro vystriedal “Project Exodus” (nerobím si srandu). V rámci neho sa existujúce “Toyota Netz” showroomy premenovali na Scion, čo sú už možno aj autá, ktoré poznáte. Alebo aj nie, lebo aj Scion napokon v posmrtných kŕčoch skrachoval vo februári roka 2016.
Autá z pekla: Cítite sa nedocenení? Spomeňte si na Renault Avantime
Veľa filozofie, málo produktu
Druhou vetvou snahy Toyoty o nahrabanie mladých zákazníkov bol WiLL. Presne tak, zbytočné znásilňovanie interpunkcie, veľkých a malých písmen a indexov tu bolo oveľa skôr, než prišla KIA Cee’d či Škoda Citigoe iV! Prínos tejto automobilky však nespočíval len v dosadení nesprávne veľkých písmen na nesprávnu stranu slova.
Podobne ako pri moderných Lexusoch, aj WiLL mal svoju filozofiu. WiLL totiž nebol len obyčajnou automobilkou. WiLL bol projekt niekoľkých japonských spoločností, ktoré sa rozhodli zaútočiť na mladého, nič netušiaceho zákazníka komplexnou ponukou produktov pod jednou značkou. Inými slovami, snažili sa vytvoriť značku, ktorá by nepredstavovala preferencie jedného človeka v jednej oblasti, ale značku, ktorá zákazníkovi zabezpečí všetko.
Čo všetko? Napríklad pivo. Alebo kozmetiku. Alebo elektroniku. Toto všetko ste mohli mať od WiLL-u, pretože projekt založila Toyota v spolupráci s Asahi (pivovary), Kao (hygienické potreby), s Panasonicom, Ezaki Glico (sladkosti), Kinki Nippon Tourist Company (cestovná kancelária) a Kokuyo (kancelárske potreby).
Aby ste vymysleli takúto komplexnú chujovinu, musíte mať za sebou buď marketingovú, alebo umeleckú školu. No a prienikom týchto dvoch vecí je Kansei Engineering, súbor postupov, ako navrhovať produkty, ktoré uspokoja zákazníka svojou funkčnosťou vo fyzickom rozmere, použiteľnosťou očami psychológie, a napokon, atraktivitou na subjektívnom, emočnom leveli.
Inými slovami, chceli si vás kúpiť celých. V jeden moment ste si tak v roku 2000 mohli kúpiť osviežovač vzduchu WiLL Clear mist, čokoládku WiLL on Time, pivo WiLL via Smooth, mikrovlnku WiLL Microwave alebo fax (!) WiLL Fax Machine, či fixky WiLL Actic, ktoré si z nejakých dôvodov môžete kúpiť aj dnes. A samozrejme, ísť na WiLL dovolenku.
Desivé, však? No to sme si ešte nič nepovedali o autách. A to je trocha blbé, keďže sme v motoristickom médiu.
WiLL not
Japonsko patrilo v deväťdesiatych rokoch k tým, ktorí to v automobilovej sfére ekonomicky celkom vyhrali, čo znamená, že sa mohli púšťať aj do riskantnejších vecí. A presne taký mal byť WiLL. Prvým modelom bol WiLL Vi, predstavený v januári roka 2000 ako odplata za to, že sa nekonalo Y2K.
V našich motoristicko-novinárskych kruhoch sa zvykne hovoriť, že dizajn je subjektívnou záležitosťou, čo je samozrejme strašná hlúposť. Subjektívnou záležitosťou je, či sa vám niečo páči alebo nie, dizajn však svoje kritériá má. Z tohto uhla pohľadu sú všetky tri vozidlá od WiLL-u mimoriadne zaujímavé.
Autá z pekla: O tom, ako Nissan vymyslel retro (a dopadlo to veľmi úchylne)
WiLL Vi v podstate kopíruje rovnaký prístup, aký skúšal necelé desaťročie pred nimi Nissan so svojimi Pike Cars. Pokúsili sa o retro-punk bez hraníc značky či copyrightu, v ktorom sa nové auto zložilo z niekoľkých požičaných riešení z minulosti. WiLL Vi svoj vzhľad skompiloval na základe pôvodného Citroënu Ami, Mazdy Carol či Fordu Anglia, pričom pridal niektoré urbanistické prvky modelu Citroën 2CV – napríklad prelisy na dverách.
Motív rovnakej trojice prelisov sa dá nájsť aj na palubnej doske, aj na volante vozidla. Pár ostatných komponentov interiéru ale spoľahlivo odhalí technický základ Toyoty Yaris. To nie je úplne zle – zvlášť, keď do mixu pridáme ešte životaschopný, 1,3-litrový štvorvalec 2NZ-FE. Prevodovka bola automatická a štvorrýchlostná – predovšetkým ale jediná v ponuke. Jej ovládanie bolo umiestnené pod volantom, čo znamená, že dopredu sa nasťahovala jedna veľká lavica namiesto dvoch separátnych sedadiel. To aby toho retropunku nebolo primálo.
Retropunk-neretropunk, nikto to nechcel a Toyota si veľmi rýchlo spočítala prečo. Auto bolo síce iné, ale nemalo zmysel. A okrem toho, že nemalo zmysel, vďaka Pike Cars od Nissanu už dokonca ani nebolo originálne.
Akoby to nestačilo, približne v rovnaký čas vznikol iný, úplne opačný japonský pokus: Muji Car, čiže Nissan Micra, no bez akéhokoľvek brandingu a od spoločnosti (Muji), ktorá poskytuje zmiešaný tovar už roky. Proste auto bez značky od proste obchodu, kde roky nakupujete. Nemusím vám hovoriť, že išlo ako teplé rožky.
Druhý pokus
Vo svetle týchto skutočnosti vyznel WiLL odrazu trocha trápne. Kilometrová filozofia okolo nasilu vytvorenej značky veľkými korporáciami, ktorá sa vám snaží predať niečo, čo bolo originálne pred desiatimi rokmi? Nič moc.
WiLL to teda skúsil inak a vraj spôsobil revolúciu, ktorú si mimo Japonska nikto nevšimol. So svojimi pätnástimi tisíckami predaných kusov ide o zďaleka najpredávanejší model značky. Paradoxne, vďačí za to predovšetkým svojmu dizajnu a nie otrasnej kampani s kapelou Underworld, ktorú si dnes (našťastie) stále môžete pozrieť na YouTube:
Toto auto prakticky potvrdilo, prečo WiLL z princípu úspešný nebude, pretože jeho predajné úspechy nespočívali v prepojenosti a komplexnosti značky WiLL, ale skrátka v tom, že malo čo ponúknuť. Tak napríklad už v prvých pár sekundách promovidea môžeme vidieť projekčné halogénové svetlomety, ktoré ste predtým na aute podobnej kategórie skrátka nevideli.
Bol tu aj interiér s mnohými nezvyčajnými, ale nie úplne samoúčelnými prvkami. Stredový tunel bol naklonený k vodičovi, páka automatickej prevodovky vyzerala ako ukradnutá z lietadla. Do medzery medzi stredovými výduchmi klimatizácie ste si mohli nainštalovať navigáciu prepojeného systému Toyota/Lexus G-Book, čo bol tiež taký predchodca dnešného infotainmentu a navigácie, ktorý si žil vo vlastnom svete. Ozaj – spomínal som už číre LED-svetlomety vzadu?
WiLL VS dokonca nebol ani pomalý. Mohli ste ho mať so 140 alebo 180 konskými silami, pričom ste si vedeli zvoliť zo štvorstupňového automatu, alebo šesťstupňového manuálu. Nečudo, že toto auto si okolo seba vytvorilo kult, Toyota sa však rozhodla, že mimo Japonska ho nikdy predávať nebude. Jeho kult sa ale do Európy predsa preniesol: v dizajne Opelu Astra generácie H; zlé jazyky dokonca tvrdia, že zadnou časťou WiLL-u sa inšpiroval aj Renault Mégane druhej generácie.
“Cyphána”
Bol tu aj tretí model, ktorý najprv dostal meno VC, ale ktovie prečo ho neskôr premenovali na Cypha. Nejaký nápad?
Tak či onak, Cypha nadviazala tam, kde model Vi pokútne stroskotal pred rokom. Technika zostala rovnaká, no ponúkla iný, nie až tak veľmi samoúčelný vzhľad. Aj keď, ani tu nebolo všetko s kostolným poriadkom. Reč je napríklad o svetlometoch, ktoré sa skladali zo štyroch lámp, usporiadaných po dvojiciach na každej strane auta. Nie však horizontálne, ale vertikálne. Lebo prečo nie.
V interiéri sa potom konštruktéri rozhodli, že kruh je ten najvhodnejší tvar pre splnenie vašich potrieb, preto sa kruhovou stala napríklad prístrojová doska alebo vnútorné kľučky dverí. Čo však (asi ako jediné) vyslyšalo volania mladých ľudí, bolo osadenie toyoťáckeho systému G-Book aj do takého malého auta. A ešte jedna vec.
Keď sa vám bude niekto snažiť nakecať, že kvôli pandémii a modernej dobe a matičke Zemi a neviem čomu ešte ponúka svoje autá aj on-line, tak bacha – WiLL to mal už v roku 2000. Podobne ako “predplatiteľský program”, čo je tiež len také milé pomenovanie nezáväzného leasingu, najobľúbenejšieho finančného aj sexuálneho nastavenia mladého človeka 21. storočia. Platilo sa podľa dĺžky trasy, ktorú ste najazdili za mesiac. rEvOlÚcIa.
A to je všetko. To je doslova všetko, čo sa o tejto značke dalo povedať. Nič viac, len kopa teplého vzduchu okolo neveľmi svetlej idey. Po WiLL-e napokon zostalo len pár stoviek vyrobených vozidiel, projekčné halogény a webová kópia stránky Willshop, na ktorej ste si ich autá mohli kúpiť. A to je dostatočný dôvod na to, aby celý WiLL zaparkoval do zväčšujúceho sa parkoviska Áut z pekla.
P.S.: Našťastie, do vedenia spoločnosti sa neskôr dostal Akio Toyoda. To je chalan, ktorý pochopil, že Toyota bude cool len vtedy, keď začne vyrábať naozaj cool autá, akými je napríklad nová Supra, Lexus LC 500 alebo GR Yaris.
