Autá z pekla: O tom, ako Nissan vymyslel retro (a dopadlo to veľmi úchylne)

2860

Z dnešného uhlu pohľadu nie je úplne zrejmé, že by bol Nissan automobilkou s nejakým špeciálnym zmyslom pre humor. Lenže, čudujsasvete, ono to tak minimálne v deväťdesiatych rokoch bolo. Dámy a páni, privítajte štvoricu „Nissan Pike Cars“: Pao, Figaro, S-Cargo a Be-1.

Teraz sa, prosím, pohodlne usaďte. Povieme si totiž o divokých rokoch 1987 až 1991, no nie zrovna na našom území. Isté zemetrasenie sa totiž udialo aj v automobilke Nissan, ktorá sa rozhodla vyrobť sériu štýlových a maličkých retro vozidiel. Problém bol však v tom, že Nissan nie je zrovna tou automobilkou, ktorá by vo svojej histórii disponovala niečím malým a signifikantným, z čoho by sa dalo čerpať. A ešte ten, že retro autá dovtedy neexistovali.

Zdroj: WheelsAge.org

Prvé retro na svete

Aby sme si vyjasnili jednu vec úplne napriamo: Áno, je pravda, že databáza pokútne mizerných áut mi pomaly dochádza a tak sa venujem skôr obskúrnostiam automobilového sveta. Avšak ešte skôr, než ma začnete z niečoho obviňovať, tak vás prosím ešte raz: Pozrite sa na to. Štvorica vozidiel od Nissanu zo sklonku storočia v nás vyvoláva zmiešané pocity ešte dnes, vyše 30 rokov od ich uvedenia na trh. 

Zdroj: WheelsAge.org

Na počiatku bola jedna fakt prazvláštna idea, ktorú si Nissan len letmo overil na tokijskom autosalóne v roku 1987. Mimochodom, ten vzal priamo útokom, keď tam predstavil až 10 konceptov, ale o tom potom. Pre nás je podstatné, že niekde medzi konceptom voľnočasovej buggyny „Judo“ a supersedanu „Arc-X“ s akýmsi predpotopným druhom navigácie (fakt), sa objavila partička štyroch maličkých konceptov, ktoré v automobilizme prvýkrát definovali pojem „retro“.

Zdroj: WheelsAge.org

Bola tu vízia malého, zlatého mestského autíčka (Be-1), malého, zlatého a zúfalého mestského autíčka (Pao), malého úžitkového autíčka inšpirovaného slimákom (S-Cargo) a napokon, malého, barokového presúvadla bez strechy pre dámy (Figaro). A Japonci sa do nich totálne zbláznili, takže konceptíky išli postupne do výroby.

Zmiešané pocity

Ak vám to ešte nedošlo, písal sa rok 1987. To znamená, že automobilový svet bol vo svojom azda najväčšom rozkvete, všetci hľadeli do budúcnosti mobility v ďalšom tisícročí a nikomu ani omylom nenapadlo obzerať sa po inšpirácii v minulosti. Štvorica „Pike Cars“, ako sa tieto vozidlá nazývali podľa miesta ich výroby (továreň Pike), tak prišla ako blesk z čistého neba.

Zdroj: WheelsAge.org

Všetky štyri autíčka boli postavené na základoch vtedajšieho Nissanu Micra generácie K10 (to je ten hranatý, ktorých tu veľa nejazdilo) a ako prvý sa do sériovej výroby pretavil malý špunt s názvom Be-1. Na trh dosvišťal s litrovým štvorvalcom MA10 S s objemom 987 kubických centimetrov, symbolickým výkonom 38 kilowattov (52 koní) a ešte symbolickejším krútiacim momentom 75 newtonmetrov (to je menej, ako keď vlastnou váhou šliapnete do pedálov bicykla, pokojne si to vypočítajte sami).

Zdroj: WheelsAge.org

Na výber bolo z dvoch prevodoviek, a ako to už pri retro vozidlách a ich majiteľoch býva, väčšinou si vyberali tú horšiu, ktorou bol trojstupňový automat. Osvietenci ale siahli po päťstupňovej manuálnej prevodovke, s ktorou sa dalo ľahšie ubehnúť ľuďom, ktorí vás v tom zbadali sedieť. Ostatne, so 670 kilogramami prevádzkovej hmotnosti to ani nebol nejaký obrovský problém.

autá z pekla AUTOGRÁTIS

Ešte horšia ako motorická výbava Be-1 bola jeho komfortná výbava, v ktorej sa pod rúškou retra nachádzalo navoňané nič. Presnejšie, bol tu za volantom centrálne montovaný, guľatý tachometer, čo letmo pripomínalo vtedajšie Mini, resp. plátená, elektronicky ovládaná (wau!) strecha, ktorá zasa vykrádala Fiat 500.

Zdroj: WheelsAge.org

Zadná časť potom pre zmenu vykradla Mini aj Fiat 500 naraz, pretože dvere batožinového priestoru ste otvárali ako v pick-upe, pričom sa logicky nevyklápali aj so zadným sklom. Toto malo na svedomí istú legislatívnu bizarnosť, pretože to tým pádom nebol hatchback, ale „dvojdverové kupé“, ako si Nissan prial.

Interiér Nissanu Be-1. Skôr Be-nothing.

Pokračujeme

Ako som už spomenul, Japonci z Be-1 šaleli podobne, ako keď im zakázali loviť žraloky na polievku. O limitovanú sériu 10 000 kusov bol záujem dokonca taký obrovský, že automobilka spustila lotériu o miesto v poradovníku. 

Zdroj: WheelsAge.org

Akoby to nestačilo, už o necelé dva roky mohol svet vítať ďalšiu dvojicu obskúrnych priemiesťovadiel do mesta. Tými dvoma šťastlivcami sa stalo S-Cargo a Pao. Tu sa trocha pristavíme, pretože S-Cargo podľa môjho skromného názoru nad ostatnými Pike Cars jemne vytŕča. Prečo?

Zdroj: WheelsAge.org

V prvom rade, už jeho meno je geniálne. Zatiaľ, čo Be-1 (Be One, v preklade „Buď jednotka!“) je meno ako z kalendára motivačných výrokov, S-Cargo je dôvtipnou prešmyčkou na francúzske pomenovanie pre slimáka – Escargot. V danom prípade je to teda takmer dvojzmysel: S-Cargo nielen že vyzeralo ako slimák, ono bolo dokonca aj presne také pomalé.

Zdroj: WheelsAge.org

Je tu však ešte jeden intelektuálny nezmysel, ktorý robí existenciu S-Carga jedinečnou: Je to asi jediný sériový automobil, ktorý sa očividne inšpiroval ľudovým vozidlom „Voiture Minimum“ (1936) od slávneho funkcionalistického architekta Le Corbusiera. Inak povedané, zatiaľ, čo všetky ostatné „Pike Cars“ boli navrhnuté takmer samoúčelne, S-Cargo z nich ako jediné dáva aký-taký zmysel aj preto, že sa doň dalo aj niečo naložiť. A ešte aj preto, že dostalo motor. Konkrétne 1,5-litrový štvorvalec s príjemnými 63 kilowattmi!

Zdroj: WheelsAge.org

Ozaj, ešte malo aj odnímateľnú prepravku na sushi. Čo sa však stalo potom, ako ste do nej vložili niečo iné, sa mi bohužiaľ nepodarilo zistiť. Týchto strojov sa vyrobilo od 8 do 12 tisíc, automobilka má totiž tendenciu každému hovoriť niečo iné.

Uff.

Nie, nestačilo

No a teraz k Nissanu Pao. To je niečo také strašné, že sa mi to tuším aj páči. Pao prišlo spolu s S-Cargom a prinieslo tak necitlivo poskladaný megamix rôznych retro prvkov, že súčasná čínska produkcia by sa fakt nemusela hanbiť. Podobne ako pri francúzskych buldočkoch, čivavách a Peugeote 307 sa však ukázalo, že ľudská bytosť zdegenerované stvorenia jednoducho bezpodmienečne miluje a Pao vyšlo zo štvorice ako komerčne najúspešnejšie.

Zdroj: WheelsAge.org

Ale nepredbiehajme. Aby sme si ujasnili, kde všade spravilo Pao preheršok voči vkusu, musíme si ho rozobrať po častiach. Čiže zatiaľ, čo tá predná vyzerá ako produkt lásky prvej Toyoty Corolla a Mini, na bokoch to začína byť už trocha iný metal. A to doslova – všimnite si napríklad prelisy na dverách, ktoré sú ukradnuté z úžitkových Citroënov – Modelu H a 2CV Fourgonette. 

Zdroj: WheelsAge.org

Pri Citroënoch ešte zostaneme aj vďaka zadnému oknu, ktoré sa vyklápalo presne tak ako to na 2CV. Pre dekódovanie zadnej časti si však musíme zájsť do Anglicka, a to presnejšie k Austinu A40 Farina. Ozaj, nemali by sme zabudnúť ešte na odhalené pánty na dverách, čo je vec užitočná asi ako uholná elektráreň – svoj účel to síce plní, ale dnes už to vieme aj lepšie. Ale samozrejme, tu to nehrá rolu, pretože je to dizajnérsky odkaz na pôvodný Austin Mini, ktorý sa stal v Japonsku taktiež veľmi obľúbeným.

Zdroj: WheelsAge.org

Pao bolo vybavené podobne mizerne, ako jeho bráškovia a sestričky. To znamená, že nebolo vybavené takmer vôbec, ak si nevšímame tú elektricky sklápateľnú strechu.

Zdroj: WheelsAge.org

Dobre, už by aj stačilo

Bráškovia a sestričky som použil náročky, rovnako ako aj odkaz na plátenú strechu. V roku 1991 totiž na trh prišlo Figaro, ktoré dopĺňalo celú modelovú paletu Pike Cars. Zatiaľ, čo všetky ostatné vozidielka zo štvorice spoliehali na kompiláciu rôznych retro prvkov a mali výbavu priemernej školskej aktovky, Figaro bolo trocha o niečom inom.

Zdroj: WheelsAge.org

Profilované striktne pre slečny a dámy, Figaro dostalo celkom fancy biely interiér, v ktorom sa nachádzalo celkom pokročilé rádio s CD prehrávačom. Niektoré verzie sa dočkali aj priehradky pred spolujazdcom a takých vymožeností, ako napríklad klimatizácia či držiaky na nápoje. Taktiež sa tu miestami ukázalo niečo nevídané: Chróm. A ukazatele teploty motora či hladiny benzínu.

Zdroj: WheelsAge.org

Auto dostalo dokonca aj silnejší litrový štvorvalec, tentoraz prepĺňaný turbodúchadlom. Motor dával výkon 56 kilowattov a krútiaci moment dokonca až 106 newtonmetrov, čo už s touto kabelečkou dokázalo celkom slušne pohnúť aj napriek trojstupňovému automatu.

Zdroj: WheelsAge.org

Figaro tiež patrilo medzi úspešné, no veľmi limitované modely, no v jeho prípade Nissan trocha vymäkol a navýšil výrobu z 8000 na 12 000 kusov. Aj tak sa aj teraz muselo o miesto v poradovníku žrebovať. A aj napriek tomu malo takú mizernú protikoróznu ochranu, že bobtnalo ako kura na grile.

Zdroj: WheelsAge.org

Ponaučenie

Vidíte, Autom z pekla sa v pohode môže stať aj štvorica dnes oceňovaných a ikonických vozidiel, stačí sa na to pozrieť zo širšieho uhlu pohľadu. Akokoľvek totiž mohli byť tieto autíčka ľúbivé a úspešné, dopustili sa minimálne dvoch-troch prehreškov.

Zdroj: WheelsAge.org

Ten prvý a najpodstatnejší je, že založili segment „retro vozidiel“ a to je zločin. A aj keď sme si naň už zvykli, z dizajnérskeho hľadiska nejde o nič iné, ako o cestu späť. Môžeme úplne legitímne predpokladať, že úspechy „Pike Cars“ mohli za odštartovaním takých hrozností, ako napríklad Volkswagen New Beetle či Chrysler PT Cruiser. Pokračovať môžeme napríklad moderným Mini alebo Fiatom 500, no pri retre vždy skončíme s konštatovaním, že je to snaha predať známu techniku, len s menšími praktickými vlastnosťami a vyššou cenou, čo je pre zákazníka vždy trocha faul.

Druhým dôvodom je ich úchylná absencia sebareflexie. Pike Cars v zásade okopírovali všetko, čo sa okopírovať dalo. Nie preto, že by to bolo užitočné, no len preto, že to vzbudzuje emócie. Skrátka, predstavte si to ako automobilový ekvivalent priemerného Matovičovho statusu. 

No a tretí dôvod? Ten je jednoduchý. Hrozne potrebujem S-Cargo v bledomodrej…

NEPREHLIADNITE: