Dnešné Autá z pekla budú trocha iné, než tie, na ktoré ste bežne zvyknutí. Nie, dnes nejdeme pripomínať mizernú kvalitu výroby, nespoľahlivosť či nebezpečné jazdné vlastnosti. Dnes sa pozrieme na jednu kusovku, o ktorej nikto nevie, či je vlastne dokonalá, alebo úplne hrozná, lebo s ňou nikto nikdy nejazdil. Ale už na prvý pohľad je jasné, že je z pekla: Uran.
Viete čo? Teplota vonku osciluje medzi 31 – 35 stupňami Celzia a moja schopnosť rozlišovať relevantné od absolútne nepatričného sa rapídne znižuje. To znamená jediné – dnes som si pre vás pripravil jeden špeciálny príbeh. Špeciálny okolnosťami, technikou aj krajinou pôvodu. Je to totiž vaša obľúbená.
Všeslovanská konštruktérska schopnosť
Rusko je… Všetci tu vieme, čo je Rusko. Krajina, ktorá dodnes polarizuje iné krajiny – názorovo (Slovensko), alebo nárazovo (Krym). Jej politiku – zahraničnú, domácu či vojenskú – ale tiež dnes necháme tak. Pre nás je podstatná iná záležitosť. Ruská scéna domácich stavieb automobilov v časoch Sovietskeho zväzu.
V rámci plánovaného hospodárstva síce bolo na čom jazdiť, veľmi ste si však nenavyberali tvar, motorizáciu či farbu prostriedku. Niektorí si vybrali, no niektorí museli brať, čo bolo. A tí, ktorí nezapadali do jednej ani druhej skupiny, si to jednoducho museli vyrobiť sami. Tak to niekedy bolo napokon aj u nás – určite si pamätáte na taký ten zvláštny, stredne futuristický karavan Wenzel, ktorý si desiatky našich motoristov jednoducho vyrobili sami.
Ruský konštruktér Genadij Chainov išiel ešte ďalej. V neskorých fázach režimu si spravil slušné meno vďaka konštrukcii športiaku Laura. V tomto projekte nebol sám – pomáhal mu aj istý Dimitrij Parfenov. Obaja boli nadšenci, za ktorými nestála žiadna škola, len roky skúseností v modifikovaní rôznych notoricky známych strojov do atraktívnejších kabátov. Niečo ako Chop Shop na Discovery Channel, ak si pamätáte. Len s trochou vodky.
Laura fakt vyšla. Laura dokonca vyšla tak dobre, že si ju po svetovej výstave EXPO-85 v Bulharsku všimol aj Gorbačov, či Nuccio Bertone. Používala upravený motor z Lady 2105, prevodovku zo Záporožca a kolesá z Lady Niva. Výsledok vyzeral ako niečo medzi Renaultom Fuego a Volkswagenom Scirocco druhej generácie – nebolo to zlé! Laura dokonca dosahovala rýchlosti až 170 kilometrov za hodinu. A to neni málo.
Chainov a Parfenov postúpili veľmi rýchlo do štátneho podniku NAMI, ktorý sa zaoberal výskumom dizajnu motorových vozidiel. Tu mali prsty napríklad v Ohkte, aute pre rok 2000. Pri pohľade naň sa teraz možno smejete, no v polovici osemdesiatych rokov išlo o naozaj futuristický spôsob, akým ubikovať až 7 pasažierov do jedného vozidla. A áno, aj keď to tak nevyzerá, Ohkta bola funkčným prototypom!
Dračia automobilka
Do roku 1991 sa rozpadlo hneď viacero vecí, ktoré narušili integritu celej ZSSR. Okrem štvrtého reaktora Černobyľskej jadrovej elektrárne to bola aj viera vo funkčný a udržateľný komunizmus, sociálne istoty a vlastne ZSSR ako také. Vznikla Ruská federácia, zanikol Sovietsky zväz a s ním aj NAMI, po ktorom si Chainov založil vlastnú dielňu – Dragon Motors.
Dragon Motors mala vlastne celkom jednoduchý biznis plán – vyrábať na zakázku vozidlá postavené na základoch populárneho UAZ-469. Chainov bol v tomto smere naozaj šikovný. Z armádneho, veľmi utilitárne vyzerajúceho vozidla vedel na zakázku spraviť moderne vyzerajúce SUV s názvom Astero niekedy hneď potom, čo boli kompaktné SUV vynájdené (oficiálne sa pri ich nástupe uvádza rok 1994, keď Toyota vymyslela prvú RAV4).
Legenda hovorí, že niekde pri nakupovaní vyslúžených UAZov narazil Chainov na jemne poškodený agregát UTD-20 za veľmi dobrú cenu. A tu sa začínajú veci trocha komplikovať (ne)správnym smerom! UTD-20 je totiž výsostne ruský, 16-litrový šesťvalec do V, ktorý sa montoval do obrnených transportérov BMP-1.
UTD-20 je veľmi silná, atmosféricky plnená jednotka, v konkrétnej verzii je schopná generovať výkon až 300 koní pri 2600 otáčkach, zároveň vyvinie krútiaci moment až 1003 Nm už od 1500 otáčok. Sila pochádza z obrovského rozovretia piestov, ktoré sú v uhle až 120 stupňov; nevadí jej ani použitie nafte ekvivalentných vznetových palív. Chainovov motor mal poškodený len blok, ktorých sa v Rusku v priestore váľalo minimálne niekoľko stoviek, čiže jeho oprava nebola príliš náročná.
Vlajková loď dračej automobilky
Chainov dostal nápad. Biznis s civilizovanejšími UAZmi fungoval dobre a podnietený svojim 1000-newtonmetrovým nákupom si vysníval vlajkovú oď. Takú, ktorá bude dostatočne široká (rozovretie piestov motora 120°) a ťažká (hmotnosť motora 665 kg) na to, aby poňala gigantickú jednotku. Muselo vzniknúť niečo príliš veľké aj na pomery titánov. Niečo, čo si bude tykať s Lamborghini LM002, Hummerom H1 a… No hej, s nimi.
Práce začali v strede deväťdesiatych rokov, v roku 1998 do projektu vstúpil dizajnér Leonid Kononov. O rok neskôr sa pridal aj nikdy nemenovaný, tajomný investor z Moskvy – tento človek je väčšinovo uznávaný za prvotného objednávateľa Uralu, aj keď skutočnosť je trocha iná.
Každopádne, poďme k technike. S takými údajmi, s akými sa Chainov musel popasovať, to musel urobiť predovšetkým veľmi elegantne a kreatívne. Obrovskú V6-ku teda naskladal k prevodovke z legendárneho nákladiaku ZiL 131, nápravy a diferenciály zasa prepožičal osemkolesový špeciál BTR-60. Medzi prevodovku a motor sa vošla ešte redukcia, aby nedošlo k ich zbytočnému konfliktu.
Odpruženie bolo vzduchové. A nie akékoľvek, ale rovno z autobusu! Prepožičial ho autobus LiAZ (nie Liberecké automobilové závody, ale Likinskiy Avtobusnyi Zavod), vzduchové vaky napokon skončili medzi dvojitými lichobežníkmi na každej náprave. Disky kolies mali priemer 20″, no obuté do pneumatík boli tak dva razy väčšie, pretože… no, tiež pochádzali zo ZiLu 131, len mali nasadené fešné, plastové pukličky. Ural sa tak svetu predstavuje ako auto s najväčšími plastovými puklicami na svete!
Ďalší priestor pre kreativitu poskytla predná časť Uranu. Investorovým prianím – a v podstate povinnosťou pri aute tohto razenia – je navijak, ktorý bol umiestnený tam, kde mávajú bežné autá mriežku chladiča, prípadne, viete… chladič. Dopredu sa s ním nedalo, takže Chainov zvolil rovnakú taktiku, ako Američania s Hummerom, len trocha megalomanskejšiu. Vodorovne pod kapotou slúžili až štyri chladiče z Volgy. Celý orchester bol napokon bolo kŕmený zo 120-litrovej nádrže. Hop, pardón, z DVOCH 120-litrových nádrží na palivo.
Agroluxus
Styling automobilu sa napokon príliš nevzdialil od prvotných skíc, všetky tie otvory sa ukázali ako potrebné na odvetranie masívnych objemov tepla, ktoré UTD-20 produkovalo. Vnútri to však bol trocha iný punk. Napriek svojej veľkosti, interiér vedel pôsobiť aj stiesnene, pretože celou strednou osou vozidla prechádzal veľký tunel pre mechaniku vozidla.
Sedadlá a ďalšie drobnosti v interiéri, akými sú napríklad koberčeky a kľučky dverí, pochádzali priamo z Mercedesu triedy S generácie W140. Z veľkého Mercedesu pochádzalo aj predné, elektricky posuvné strešné okno pre predných pasažierov; tí zadní mali k dispozícii svojské, výklopné riešenie.
Všade by ste našli béžové čalúnenie a drevené obklady, ktoré svojim prvotným vzhľadom úplne neohúrili ani v roku 2004. Dobové zdroje uvádzajú, že bledomodro podsvietený interiér pripomínal Maserati, ergonómiu interiéru mal na starosti pán Wujek Jura, ktorý bol pre túto úlohu zvolený z prozaických dôvodov – okrem potrebného vzdelania mal vyše 2 metrov, takže ak sa do interiéru Uranu zmestil on, musel sa tam zmestiť každý. Inak, Uran poňal až 7 kusov Homo Sapiens Sapiens.
Narozdiel od výsostne luxusných vozidiel však Uran dával bezprostredne vedieť, odkiaľ pochádza. Nezvykom boli totiž dve ovládacie páky – prevodovka a redukcia – ktoré boli pre ovládanie armádneho pohonu všetkých štyroch kolies jednoducho potrebné.
Pád. Bez vzostupu
Postupne však vchádzame do nového tisícročia a situácia sa začína komplikovať. Práce na Urane už trvajú príliš dlho, Chainov sa navyše dostal do konfliktu s majiteľom priestorov, v ktorých na vozidle pracoval. Presunul sa teda do St. Peterburgu, kde už sa pracovalo viac-menej na maličkostiach.
Riešili sa napríklad zadné svetlá, ktoré mali byť pôvodne prevzaté z lietadla, pre ich vysokú svietivosť. Pri testovaní sa však zistilo, že letecké svetlomety sú predsalen prispôsobené na obtekanie studeného vzduchu, čiže sa v Urane prehrievali a vedeli zapáliť aj jeho sklolaminátové panely karosérie. Po doladení najmenších detailov však bolo konečne všetko hotové – v roku 2004.
Lenže Uran si už nikto neprevzal. Spomínaný investor sa totiž medzičasom dostal do vysokej politiky – rovno do Štátnej dumy. Opulentné vozidlo by jeho imidžu skutočne neprospelo, takže Uran zostal v Chainovovej dielni dlhých desať rokov. Domnievam sa, že práve po jeho opätovnom nájdení vznikli “zaprášené” fotografie auta.
Mimochodom, Uran si nakoniec v roku 2015 prevzal jeho pôvodný investor; z Dumy totiž odišiel do dôchodku a nikoho už novým vozidlom nemohol naštvať. Presne tak, ako píšem – nemohol.
Počas tejto doby, keď stál Uran v prepadlisku dejín, sa totiž aj ruská legislatíva zmenila tak, že podobné monštrá nie je možné (legálne) prihlásiť. A to je tragédia aj pre svet, no aj pre jeho tvorcu, ktorý tak svoje dielo na ceste nikdy nevidel – Chainov zomrel v spetembri roku 2019 vo veku len 59 rokov. Auto sa dnes nachádza v oblasti Tver, neďaleko Moskvy.
Chainovov odkaz však žije naďalej v jeho potomkoch. YouTubový kanál DanHainov nie je nikoho iného, než jeho syna, ktorý sa taktiež venuje rôznym konštruktérskym výzvam. O posmrtný život Genadija sa však nemusíme báť tiež. Aj keby totiž skončil v pekle, s 1003 newtonmetrami by ho jeho (dnes už) svetoznámy výtvor vytiahol priamo do Nirvány. Lebo vo svete Áut z pekla, toto je SBSkár.
NEPREHLIADNITE:
