Rainer Zietlow: Zo severu Nórska na juh Afriky za rekordných 8 dní

Najnovší Rainerov rekord spočíval v tom, že sa chcel dostať z najsevernejšieho bodu Európy (Severný mys) do najjužnejšieho bodu Afriky (Strelkový mys) za 10 dní. Bolo by sa mu to aj podarilo, pretože v čistom čase zvládla posádka Volkswagenu Touareg trasu s dĺžkou 18 007 km za niečo vyše 8 dní. Bohužiaľ, tesne pred cieľom mali vážnu nehodu, ktorá ich zdržala na 13 dní. Nikomu sa našťastie nič nestalo, no auto bolo nepojazdné a jeho oprava v Tanzánii trvala skoro dva týždne. Celkový čas cesty sa tak natiahol na 21 dní, no aj tak to postačilo na prekonanie doterajšieho rekordu.

To však ani zďaleka nie je Rainerov prvý úspech. V roku 2005 tiež na Touaregu pokoril rekord v najvyššej nadmorskej výške dosiahnutej autom. Vyštveral sa na vrch sopky Ojos Del Salvador, ktorá sa nachádza na púšti Atacama v Čile. Na prelome rokov 2006 a 2007 obišiel zemeguľu na Volkswagene Caddy jazdiacom na CNG. V roku 2011 opäť na Touaregu precestoval najdlhšiu cestu na svete – legendárnu Panamericanu tiahnucu sa 23 000 km naprieč Amerikou. O rok neskôr zvládol na rovnakom aute cestu z Melbourne do Petrohradu za 17 dní a jeho predposledným dobrodružstvom bola jazda Amarokom cez Kamčatku, kde teplota miestami klesala aj na -55°C.

Terén je tam piesočnatý. Je to taký jemný biely sopečný piesok, ale ten je len zhruba do 5 900 m n. m. Bol to môj prvý svetový rekord a ako viete, keď je niečo po prvýkrát, tak je to najlepšie. Pre mňa to bol ten najlepší svetový rekord. Čo sa týka dýchania, pomáhali sme si kyslíkovými maskami. Ale iba od 5 800 m n. m. Nebolo to síce nutné, ale viac kyslíka vám dá viac sily, viac ostražitosti, čo sa nám zišlo, tak sme si tie masky pre istotu nasadili.

Všetky sú dosť rozdielne. Z toho prvého som mal naozaj najlepší pocit. Práve preto, lebo bol prvý, ale aj pre ten náročný terén. Najdobrodružnejší bol však ten s Amarokom na Kamčatke.

Pretože oni si vybrali mňa ešte v roku 2005 na ten prvý rekord. Vtedy som sa presvedčil o kvalite áut značky Volkswagen. Nikdy ma nesklamali a to sme vždy jazdili bez sprievodného vozidla. Odvtedy som k Volkswagenu lojálny.

Na konte máte aj rekord v jazde na dlhú vzdialenosť, a to v modeli Caddy spaľujúcom CNG. My sme sa skúšali na CNG dostať z Bratislavy do Paríža, ale nebolo to jednoduché. Ako sa Vám podarilo prejsť 15 000 km z Lisabonu do Tokia? 

Áno, máte pravdu, vo Francúzsku je to s CNG katastrofa. Sú aj krajiny, ktoré majú pomerne hustú sieť čerpacích staníc na CNG, ako napríklad Česko, Rakúsko, Nemecko, alebo Poľsko, ale nie Španielsko ani Francúzko. My sme však mali prídavné nádrže, vďaka ktorým sme boli schopní prejsť na jedno tankovanie až 3 000 km. Cestu sme si museli pochopiteľne aj tak naplánovať iba cez krajiny, kde sa dá tankovať CNG. Takých krajín je ale našťastie dosť. Hlavne v Južnej Amerike jazdia na CNG, dobré je to aj v Iráne a v Indii. Tam totiž jazdia na CNG kvôli vysokému znečisteniu ovzdušia a toto palivo je o čosi prívetivejšie k životnému prostrediu. Taktiež sa snažia prostredníctvom CNG zbaviť závislosti od ropy.

V niektorých krajinách, ako napríklad v USA alebo v Európe, sme si na to museli dávať veľký pozor. Samozrejme, rýchlosť sme prekračovali, ale maximálne o 10 až 15 km/h. V iných krajinách, ako napríklad Sudán, Egypt, alebo Zambia nie sú policajti na cestách, takže tam sa dalo ísť rýchlejšie. Všeobecne sme tiež jazdili rýchlejšie v noci, keď sú cesty prázdnejšie, ale zase sú krajiny, kde si práve v noci treba dávať väčší pozor. Ani nie tak na policajtov, ako na zver. Napríklad v takej Etiópii zvieratá spia na ceste a to je veľký problém. Keď už sme pri tých zvieratách, veľmi zaujímavé zviera je somár. Je to neskutočný flegmatik. Somár sa takým pohodovým tempom prechádza cez cestu a stačí na neho len zatrúbiť a on zastane. Prefrčíte okolo neho a on sa ani nepohne. So somármi je to teda oveľa jednoduchšie ako napríklad s kozami. U nich nikdy neviete, na ktorú stranu skočia.

V aute sme traja a striedame sa po piatich hodinách, aby sa nikto príliš neunavil. Čiže tajomstvom úspechu všetkých tých svetových rekordov je aj to, že nejazdíme dvaja, ale traja.

S teplotami to bolo v pohode, horšie bolo prežiť 16 dní s Rusmi. Je to skrátka iná mentalita…Na Rusoch je dobré to, že viacerí už boli v USA a vedia po anglicky. Ale nie všetci, takže sú tam všelijakí ľudia. Ale som rád, že sme to zvládli. Aby som im ale nekrivdil, musím povedať, že sú veľmi šikovný opravári. Sú flexibilní a vedia improvizovať v nepredvídaných situáciách, čo je skvelé. Ale to, čo si o Rusoch myslíte, je skutočne tak.

Chcel by som si zopakovať posledný rekord bez nehody, ktorá nás zdržala na 13 dní. Už teraz viem, že sa to dá stihnúť za oveľa kratší čas.

Ani jeden. Mali sme šesť náhradných kolies a kvôli opotrebeniu sme ich striedali každých 3 000 km. Defekt sme však našťastie nedostali.

Bol tam jeden miestny mechanik vyškolený na Touareg. Ale my sme to potrebovali v rekordne krátkom čase, a tak nám na pomoc prileteli nemeckí technici. Keď zistili, že miestny opravár nahádzal všetky skrutky do jednej veľkej škatule, skoro dostali infarkt. Ale nakoniec to zvládli.

Nie. Mám rodinu, dom a trojročného syna, ale neplánujem s tým jazdením prestať. Chcem jazdiť tak dlho, ako to len bude možné. Viete, autonómne riadenie vozidiel je blízko, takže už to možno dlho nepotrvá a z Volkswagenu mi zavolajú: „Počuj Rainer, máme v pláne ďalšiu rekordnú cestu, ale nahradí Ťa náš najmodernejší softvér Rainer 2.0“.