Sú autá, ktoré milujeme, lebo sú skvelé. Sú však aj autá, ktoré nemilujeme, pretože sú hrozné. No a niekde medzi sa nachádzajú autá, ktoré sú hrozné, ale napriek tomu ich milujeme – ako napríklad Daewoo Espero. Zelovocársky sedan, ktorý nám 30 rokov dozadu ukázal, ako chutí kapitalizmus – so všetkým dobrým, aj zlým.
Niekedy v polovici osemdesiatych rokov si niekto v koncerne GM povedal, že kórejská automobilka Daewoo, efektívne recyklujúca staršie diely amerického korporátu, skrátka potrebuje svoju vlajkovú loď. Viete, aby sme všetci vedeli, že ich máme brať vážne.
Vybraná spoločnosť
Čas vždy ukáže. Duch automobilky Daewoo sa síce definitívne rozplynul v roku 2016 smrťou európskeho Chevroletu, toxický obláčik nostalgie okolo legendárneho kórejského klinovitého automobilu lieta nad našimi hlavami doteraz. Prečo?
V prvom rade, v skorých deväťdesiatych rokoch pôsobilo Espero ako zjav. Možno nie na trhoch západnej Európy, určite však u nás. Espero sa zaťalo do nášho trhu ako kliešť, najmä vďaka svojmu plochému, ostrému profilu a bohatému preskleniu, ktoré vypadlo z pera dizajnérskeho štúdia Bertone. Ako inak.
Práve vďaka svojmu vzhľadu vedelo Espero zamaskovať niekoľko menej slávnych faktorov svojho vzniku. Spomeňme napríklad technický základ vozidla – Espero stojí na platforme GM J, čiže patrí do rodiny áut celosvetovo známej ako J-body.
To znamená, že medzi priamych súrodencov svojho času najluxusnejšieho Daewoo sa zaraďujú samé skvosty. Je tu otrasný Buick Skyhawk, nevkusný Cadillac Cimarron, odporný Chevrolet Cavalier, extrémne nemastný a neslaný Oldsmobile Firenza, smutný Pontiac Sunfire, anonymný Holden Camira, absolútne zbytočné Isuzu Aska, chatrne vyzerajúci Opel Ascona C a mnoho ďalších pojazdných tragédií, ktoré dokázalo GM za 20 rokov vyprodukovať.
So cťou
Vo svetle týchto skutočností bolo Espero vlastne dosť fajn. Prinášalo benzínové motorizácie s objemom 1,5, 1,8 a 2 litre pôvodom od austrálskeho Holdenu a keď sa to tak vezme, vlastne nejazdilo ani zle. Bolo vybavené pohodlnými sedadlami a komfortne naladeným podvozkom, ktorému suplovalo o trocha nižšie ťažisko ako pri súrodencoch – motor bol totiž jemne naklonený pre dosiahnutie špecifickej siluety auta.
Aj vďaka nej malo veľmi nízky koeficient aerodynamického odporu – na svoju dobu a zameranie je úroveň hodnoty Cx veľmi slušná, len 0,29. Rozsiahle presklenie kabíny bolo v danom čase veľmi moderné – stačí sa pozrieť na obdobné japonské vozidlá, napríklad Honda Concerto. Áno, aj v Espere to viedlo k slušnému prehrievaniu interiéru a neveľmi solídnej tuhosti karosérie.
Čo však bolo horšie, ako karoséria vyrobená z lístkového cesta, bola antikorózna ochrana Espera. Alebo skôr anti-antikorózna ochrana. Tá svojou povesťou prekonala aj interiér, ktorý taktiež nepatril k jeho najsilnejším stránkam. Hrozné boli použité materiály aj kvalita spracovania, no v tomto smere si mohlo Espero ešte sebavedomo potykať napríklad s dobovým Fordom Escort. Korodovalo však rýchlejšie ako protihlukové steny na bratislavskom obchvate, a tie sú na zhrdzavenie špeciálne navrhnuté.
Hrdina
Aj napriek tomu ale môžeme Espero považovať za hrdinu porevolučných dní. Na náš trh síce prišlo až v roku 1994 a vyrábalo sa len do roku 1997 – a akoby to nestačilo, veľká časť produkcie uzrela svetlo sveta v Poľsku (FSO) a Rumunsku (Oltcit).
Ceny, za ktoré prichádzalo však neboli odzbrojujúce a napriek všetkým vyššie vymenovaným negatívnym vlastnostiam sa na našom trhu tešilo Espero celkom peknej popularite až do svojho konca, ktorým bolo nahradenie modelmi Nubira a Leganza.
Na tieto guľatiny z deväťdesiatych rokov si dnes spomenie málokto. Hranaté a tvrdohlavé Espero si však za 30 rokov svojej existencie dokázalo vybúšiť miesto v našich srdiečkach a nie tým, že by bolo náhodou dobré. Stalo sa viac, ako len dobrým autom: stalo sa symbolom podobne, ako obliehanie Markízy alebo kupónová privatizácia. A práve preto sa stáva právoplatným členom exkluzívneho klubu Áut z pekiel.
NEPREHLIADNITE:
