Autá z pekla: Všetci sme vedeli, že raz sa tu ocitne aj Daewoo Tico

7434
Tico

Nebudete tomu veriť, ale niekedy sa môže právoplatným Autom z pekla stať aj v podstate dobrý automobil. Stačí ho len zasadiť do absolútne neprirodzeného prostredia, čo nás elegantne dostáva k terču mnohých vtipov, ktoré sú tu s nami dlhšie, ako kupónová privatizácia: Daewoo Tico.

Ruku na srdce, tušili sme to všetci. Od vzniku rubriky Autá z pekla bolo nad slnko jasné, že cestu do tohto legendárneho klubu si nájde aj najmenší zástupca zaniknutej kórejskej automobilky. Lebo doprdele, je to predsa Tico.

Zdroj: WheelsAge.org

Kei Car pre Európu

Aby sme však pochopili, prečo je Tico autom z pekla a predsa nie je úplne stratené, musíme sa trocha ponoriť do geopolitiky. Konkrétne navštívime Japonsko – krajinu sushi, excentrických reklám a občasného neriadeného jadrového štiepenia.

Zdroj: Giphy.gif
Zdroj: Giphy.gif

Japonsko sú totiž ostrovy. Veľmi husto obývané ostrovy, na ktorých sa logicky pohybuje veľa áut. A keďže priestor je tu vzácna komodita, japonská vláda zriadila kategóriu malých vozidiel – tzv. Kei Cars – na ktoré sa budú vzťahovať isté daňové a poistné úlavy. Hádate správne – tieto autá majú obmedzené rozmery a objem motora. V roku 1990 napríklad platilo, že Kei Car nemôže mať na dĺžku viac ako 3,3 metra, do šírky by mu malo stačiť 1,4 metra a jeho motorček nemôže mať viac, ako 0,66 litra. 

Suzuki Alto Fronte.

Hovorím to preto, lebo Daewoo Tico možno nie je to, za čo ste ho vždy mali. Ja viem, nehovorí sa to úplne ľahko, no Daewoo Tico… ako to povedať… je v skutočnosti Suzuki Alto Fronte v licenčnej výrobe. A je to vonku. Pravda bolí, no niekto vám to povedať musel.

Málo auta za málo peňazí

No, takto. Kým sa Tico dostalo z Južnej Kórey k ekonomicky podvýživenej slovenskej rodine deväťdesiatych rokov ako jediné auto do domácnosti, udialo sa toho ešte veľa. Suzuki Alto tretej generácie totiž uzrelo svelo sveta ešte v roku 1988 a kým sa z neho stalo Piko Tico, trvalo to ešte tri roky.

Zdroj: WheelsAge.org

Potom však niekto z marketingového odelenia v GM dostal pekelný nápad: Kašlime na preplnené kórejské mestá a poďme to soliť po tisíckach v krajinách bývalého východného bloku. Tak sa vírus Tykoko Tico preniesol do mnohých krajín vrátane Čiech, Chorvátska, Slovinska, Poľska, Macedónska, Bulharska a v neposlednom rade, Rumunska. A tu sa ešte chvíľočku zdržíme: Môžete trikrát hádať, ktorá fabrika ho tu v deväťdesiatych rokoch montovala. Samozrejme! Craiova, fabrika neobmedzených možností, v ktorej sa stavalo aj Espero či Oltcit (a tam to zďaleka nekončí).

Autá z pekla: Oltcit bol zúfalý nápad už na papieri, realita však bola ešte horšia

No späť k Ticu. Ono tu vlastne ani veľmi nie je o čom písať, keďže sa mechanicky skladalo asi z podobného počtu dielov, ako dámske plavky. Pod jeho kapotkou pracoval maličký, no o niečo väčší trojvalec, ako v prípade Suzuki Alto: jednotka S-TEC s objemom až 796 kubických centimetrov stačila na 48 koní.

Zdroj: WheelsAge.org

Ozaj, ako zábavný fakt na machrovanie pri pive môže poslúžiť informácia, že to bolo posledné auto na našom trhu predávané s karburátorom. Karbec skončil až s príchodom emisnej normy Euro 2 a pod kapotu sa nasťahovalo priame vstrekovanie, ktoré celkovú dĺžku kabeláže v aute predĺžilo odhadom asi tak na… 3 metre.

Zdroj: WheelsAge.org

Tico bolo skrátka poskladané veľmi ekologicky, lebo na jeho výrobu ste neminuli prakticky žiadny materiál. Tomu zodpovedala aj hmotnosť 680 kilogramov, takže keď vám poviem, že sa dalo pomocou šiestich chlapov relatívne jednoducho preniesť napríklad z predného parkoviska školy na to zadné, môžete mi veriť. A ak nie, spýtajte sa pána učiteľa Štefečka, s radosťou na to isto spomína dodnes. Kontakt vám dám.

Zdroj: WheelsAge.org

Ekológia a možnosť manuálneho preparkovania auta však nebolo to, prečo ho ľudia na Slovensku kupovali. Tým bola vtedajšia cena: 179 tisíc slovenských korún. A to bolo fakt málo.

Tico = Motorová myš

Existovalo veľa dôvodov, prečo Tico nenávidieť. Jeho interiér smrdel už z fotografie a dizajn bol zastaralý už v polovici jeho výrobného cyklu. Väčšie kolesá ako Tico mali aj detské bicykle (12 palcov) a mušia hmotnosť v kombinácii s žiletkami namiesto pneumatík (135 mm) znamenala jazdné vlastnosti stabilné asi ako mier na 38. rovnobežke polostrova, na ktorom ho vymysleli. 

Zdroj: WheelsAge.org

Na druhej strane to však bola nevyčerpateľná studňa zábavy. Riadenie bolo podozrivo ľahké aj bez posilňovača a na otáčkomer ste mohli rovno zabudnúť. Jeho výrobná kvalita bola vyslovene za trest a za luxusné prvky výbavy sa v danej kategórii v deväťdesiatych rokoch považovali veci ako vystuženie predných dverí či posilňovač bŕzd. 

Zdroj: autoevolution.com

Obzvlášť to vystuženie dverí prišlo vhod, pretože štandardnou deformačnou zónou Tica boli vaše nohy. Od takého Oltcitu je to samozrejme istý posun ďalej, keby ste sa však mali stretnúť so Škodovkou alebo Favoritom, už takto nízko bojujete s podstatne väčším súperom. Aspoň pri pretekoch v priamke by ste však vyhrali, keďže jeho maximálka sa pohybovala medzi 145 až 150 kilometrov za hodinu bez toho, aby vám vyvrela voda. A to vtedy nevedelo veľa áut tuzemskej produkcie.

Zdroj: WheelsAge.org

To vás však netrápilo, pretože prednosti Tica boli úplne inde. Vedeli ste, že polomer jeho otáčania bol len 4,4 metra? To, aj jeho komické jazdné vlastnosti a nízka cena z neho robia ideálne auto do mesta ideálne prvé driftérske vozidlo na zimu. Nevadí, že nemá zadný náhon. Nevadí, že má dvanásťpalcové galusky. Nevadí, že to sem-tam buchnete. Je to totiž Tico. A v Ticu predsa nevadí nič, pretože Tico nie je len vozidlo. Tico je životný postoj. Kult.

Autá z pekla: Oslávte s nami 30 rokov Daewoo Espero, lebo nik iný to neurobí

Verte mi, viem o čom hovorím – odkrúžil som si s ním svoje. So svojou tuhou zadnou nápravou s pozdĺžnymi vodiacimi ramenami a predným McPhersonom to bolo sice zúfalé, ale mimoriadne čitateľné autíčko. Zmysel pre humor mal napokon aj jeho motor, ktorý jeho hmotnosti úplne stačil, nechal sa s radosťou vytáčať a dokonca vykazoval ešte lepšiu spoľahlivosť, ako reakcie na plyn, ktoré boli vďaka mechanickému plneniu výborné.

Viete čo, Tico bolo objektívne otrasné – ale nie preto, lebo by bolo od podlahy zlým autom. Bolo len zasadené do prostredia, do ktorého ho nikdy nemali pustiť. A to ho robí právoplatným členom klubu Áut z pekla. A ak dovolíte, ja musím tento text rýchlo ukončiť, lebo si z nostalgie jeden kúpim. Ozaj, keby niekto mal, vymením za trojfarebnú Milku. 

NEPREHLIADNITE: