V Autách z pekla sme privítali už naozaj slušné bizáry, napínavé príbehy, drogy, vojny či vznetlivé povahy. Je však skvelé vedieť, že všetky tieto faktory (a ešte omnoho viac) v sebe skrýva jedna jediná, veľmi mladá automobilka. Konkrétne jediná automobilka v Severnej Kórei, Pyeonghwa!
Dámy a páni, pohodlne sa usaďte, pretože tento príbeh je až príliš bizarný, aby bol pravdivý. Lenže tak je to asi so všetkým, čo súvisí s krajinou totality a pika.
Aj sekta môže vyrábať autá
Ako každý správny totalitný režim, aj Severná Kórea nikdy nemala problém s excesívnym zbrojením, no s rozvojom priemyslu prospešným pre svojich obyvateľov to už bolo horšie. Koniec deväťdesiatych rokov však aj pre KĽDR znamenal istú sebareflexiu a súdruhovia zavelili, že vznikla potreba vlastnej automobilky. Takýmto milým gestom chceli ukázať ľudu, že aj ich extrémna frakcia komunizmu patrí do 21. storočia. A možno popritom vyrobiť aj zopár áut.
Keďže sa však bavíme o štáte, o ktorom sa bavíme, vzniká menší problém s istou izolovanosťou krajiny od ostatných systémov. Ako Slováci si to môžete veľmi ľahko predstaviť – máme síce najväčšiu hustotu automobiliek na obyvateľa na svete, no všetky investície sú zahraničné a obsahujú aj zahraničných dodávateľov, bez ktorých by sme u nás nezložili ani fúrik.
Severná Kórea tento luxus nemá, pretože už desaťročia ukazuje ostatným štátom veľkého červeného fakera v podobe množiacich sa jadrových hlavíc. Získať preto partnera na výstavbu takého megalomanského projektu, akým je je nová automobilka s jedenástimi produkčnými halami a kapacitou 20 000 vozidiel ročne (not great, not terrible), sa zdalo ako nadľudská úloha.
A veruže aj bola, preto povolali na pomoc vyššiu silu. Konkrétne Cirkev Zjednotenia istého pána Muna. Son-mjong Mun bol v raných povojnových rokoch niečo ako Ježiš Kristus Severnej Kórey, preto sa nemôžeme čudovať jeho väzneniu v rokoch 1946 – 1950 za svoju protikomunistickú činnosť (alebo mnohoženstvo, dohady sa rôznia).
Po úteku do Južnej Kórey sa však chalan trocha vzchopil, opäť v sebe objavil Ježiša a založil túto milú organizáciu, ktorú poznáme aj ako Munovu sektu. To je tá, ktorá usporadúva masové svadby ľudí, čo sa nikdy nevideli, organizovane a po celom svete. A ako to tak so sektami býva, tečú v nich slušné peniaze. A ako to tak s peniazmi býva, spoľahlivo prilákajú akéhokoľvek diktátora.
Kde je komunizmus, tam je Fiat
Lóve vedia ohnúť aj presvedčenie a svetonázor, preto sa bývalý severokórejský diktátor Kim čong-il a Mun na novom pláne zhodli; istú časť úspechu hrala aj Munov sklon k opätovnému zjednoteniu Kórejského polostrova. Spoločný podnik vznikol podobným vzorom, akým vznikali mnohé automobilky toho obdobia v Číne. Zahraničný investor priniesol peniaze a technológie, zatiaľ čo lokálny partner dodal pracovnú silu, továrne a distribučnú sieť.
Je to bizár, ale stalo sa: Munova sekta zložila v KĽDR investíciu v hodnote 54 miliónov dolárov. Juhokórejský podnik Pyeonghwa Motors Seoul mal v novovzniknutom závode sedemdesiatpercentný podiel, KĽDR mala v novom podniku asi len tridsať percent. Takže peniaze by boli, je aj pracovná sila a pravdepodobne aj prebytok metamfetamínu. Ale čo vyrábať?
Ha. Žiaden problém, Munova sekta vedela vybaviť aj to! Nebola to totiž prvá automobilka, v ktorej mala chápadlá – aj vietnamský Mekong sa mohol pýšiť prítomnosťou tejto nevoľnomyšlienkárskej organizácie. A okrem nej sa mohol pýšiť aj výrobnou linkou na prvé globálne vozidlo Fiatu, projekt “Fiat 178 World Car”, ktorým nebolo nič iné, ako aj u nás predávaný sedan Siena.
Prvé vozidlá boli vyrobené presne 20. apríla 2002. Výroba spočiatku prebiehala systémom SKD (semi-knocked down), keď do továrne prichádzajú čiastočne zložené časti vozidiel na konečnú montáž. Až neskôr, v roku 2003, vedela továreň zvlládnuť CKD – kompletnú montáž vozidiel z dielov, ktoré sa do krajiny dovážali z Vietnamu (vrátane loga Fiat).
Mali to vymyslené
Nebol by to správny režim, keby nemal dokonale premyslenú kategorizáciu. Severná Kórea si povedala, že bude vyrábať štyri druhy vozidiel, z toho každé dostane príznačný názov “radu”. Autá nižších tried dostali pomenovanie Hwiparam (Píšťalka), luxusné sedany zasa Zunma (Žrebec). SUV, off-roady a ľahké úžitkáče zasa dostali meno Ppeokkugi (Kukučka) a minibusy Samchonri (3000 míľ, referencia na dĺžku Kórejského polostrova).
Z uvedeného vyplýva, že Fiat Siena na obrázku v skutočnosti nie je Siena, ale Pyeonghwa Hwiparam I., do ktorého sa počas krátkej, štvorročnej kariéry na trhu montovali motory s objemom 1,2 a 1,6 litra. Desíte sa ich? Nemusíte, ani na celom šírom Internete nie je veľa fotografií tohto auta, ktorého vzniklo podľa odhadov asi len 500 kusov.
Presne tak, päťsto kusov! Namiesto jedenástich hál, ktoré mala automobilka hostiť, totiž zvládli postaviť len jednu. Tá od roku 2003 vyrábala aj ďalší licenčný model Fiatu, legendárne Doblò prvej generácie. Jeho smutný pohľad nedokázal obmäkčiť ani Severokórejčanov a toto vozidlo sa po roku výroby odporúčalo zo sveta. Fiaty sa vybranej hŕstke severokórejských boháčov skrátka nepáčili a preto nastal čas poobzerať sa po iných zdrojoch, prevažne lacnejších na výrobu.
Mechanický Frankenstein
Mun sa prehrabal vo svojej kartotéke spriatelených automobiliek a kontaktoval čínsku spoločnosť Shuguang (neskôr Huanghai). S týmito vozidlami zároveň prichádzala aj úplne nová a nepoznaná možnosť pre krajinu – exportovať vozidlá aj na vietnamský trh. Skrátka, niečo aj predať, zarobiť, samozrejme pod taktovkou vietnamskej automobilky Mekong.
Výsledkom bol rad vozidiel, ktorý vychádzal z Shuguangu, no vzhľadom pripomínal skôr mix Isuzu D-Max, Nissanu Navara, Mitsubishi Pajero Sport a Toyoty Land Cruiser. Dostal meno Pyonghwa Premio a vyrábal sa vo veľmi rôznej škále veľmi rôznych prevedení, ak máte na mysli pick-up a päťdverové SUV.
Najväčšia pecka spoločnej výroby so Shuguangom však nebol ani obšľahnutý D-Max alebo Toyota Land Cruiser. Nie, nie. Severokórejčania išli tak ďaleko, že začali licenčne vyrábať Shuguang CUV Landscape, pokútnu kópiu juhokórejskej Kie Sorento, o ktorej zasa mnohí hovoria, že je pokútnou kópiou Mercedesu-Benz triedy ML (hlúposť).
To však nie je v našej story také podstatné, pretože súdruhovia išli ešte ďalej a na skopírovanú Kiu Sorento nasadili masku chladiča z Hyundai Santa Fe, čím elegantne vytvorili ultimátneho mechanického Frankensteina, ktorého nikto nepotreboval.
Kópia kópie
Kto by to bol povedal, že sa Pyeonghwa pustí aj do výroby niečoho reprezentatívneho a okopírovaného, mal by pravdu tiež. Pretože presne toto je ten moment, keď do hry vstupuje automobilka SsangYong, ktorá už nejaký ten piatok vyrábala luxusný sedan Chairman. No a ako to už chodí, Chairman bol sám osve len prezlečeným Mercedesom-Benz W140. Nevyrábal sa práve dlho, no našťastie ich ani nebolo veľa.
Podstatnejším modelom sa v roku 2007 Hwiparam II. To nebolo nič iné, ako prezlečený, pôvodne Giugiarom navrhnutý sedan Brilliance BS4, na ktorý si Mun urobil zálusk popri dohadovaní kontraktu s automobilkou Brilliance/Jinbei. Inak, je možné, že model BS4 ste mohli stretnúť aj na našich cestách, pretože sa krátku dobu predával aj v Európe. A viete čo, nebolo to až také strašné auto!
Tretia generácia ľudového vozidla, ktoré si však stále mohli dovoliť len tí najbohatší (v Kórei podľa odhadov pripadá na 24 miliónov ľudí asi päťdesiattisíc áut), Hwiparam III., prišiel na trh v roku 2010 a išlo o licenciu Brilliance FSV (BS2). Týchto jazdí doteraz po totalitnej Kórei veľa, prevažne v taxislužbách.
Určite najrozšírenejším kórejským vozidlom je však licenčná výroba čínskeho minibusu Jinbei, ktorý je zasa licenciou Toyoty Hi-Ace štvrtej generácie. Má deväť sedadiel, 2,2-litrový motor a spomínaný názov Samchonri.
Nechcete kúpiť automobilku?
Najrozšírenejším vozidlom, no… Ako sa to vezme. Ani v najlepšom roku 2011 totiž automobilka nevyrobila viac ako 1820 kusov áut, čo je menej ako desať percent plánovanej kapacity. Medzi rokmi 2002 až 2011 dokonca uzrelo svetlo sveta len niečo málo cez 6000 kusov. Akoby to nestačilo, svet zasiahla hospodárska kríza. A akoby nestačilo ani to, v roku 2012 Son-mjong Mun zomrel a na Ježiša sa mu to uhrať nepodarilo, nevstal z mŕtvych.
To znamenalo konečný ortieľ nad sedemdesiatpercentným podielom Munovej sekty v severokórejskej automobilke, ktorý sa ocitol na predaj. Po dlhočiznom hľadaní vhodného investora nakoniec Munova sekta vrátila svoj podiel vláde KĽDR výmenou za aktíva v hotelovom biznise. Žiadny záujemca o kúpu podielu sa totiž neprihlásil.
Rokom 2012 však príbeh automobilky neskončil. Alebo viete čo? Nikto netuší, to je tá správna odpoveď. Na 16. jarnom medzinárodnom automobilovom veľtrhu v Pchjonjangu v roku 2020, sa totiž Pyeonghwa predstavila s až 36 modelmi úplne nových automobilov!
Tento príbeh je smutný
Ako je to možné? Aj keď všetky niesli logá a masky Pyeonghwa, ani jeden z nich nevyrobila automobilka. Všetky vozidlá, ktoré tu totiž boli vystavené, totiž pochádzali z čínskej produkcie, niektoré dokonca aj z licenčnej výroby Volkswagenu (Passat CC).
Veľmi dôkladná dokumentácia webu chinacarhistory.com naznačuje, že režim sa síce pýšil novými autami, no nedokázal ich vo svojej úžasnej továrni ani preznačkovať. Všetku špinavú robotu vykonal díler automobilky FAW (First Auto Works) s názvom Liaoning Huihua Corporation. A čo je najlepšie, niektoré sa dokonca nevyrábali už ani v Číne.
Je ťažké s určitosťou tvrdiť, čo aktuálne jazdí severne od 38. rovnobežky. Voľne dostupnej dokumentácie je skutočne málo, praktických skúseností ešte menej. Satelitné snímky okolo továrne Pyeonghwa v Pchjongjangu každopádne naznačujú, že sa tam od roku 2012 deje skutočne málo. Je možné, že v malom množstve ručne produkujú licenčné čínske automobily, alebo na ne možno len lepia severokórejské znaky. Isté je však teraz len jedno: V klube Áut z pekla má Pyeonghwa naozaj špeciálne miesto.
