Dnešné Autá z pekla budú opäť trocha odlišné. Dnes mám totiž nádchu a kašlíček, čo má za následok tri veci – budem stručný, mrzutý a (opäť) obskúrny. Na rade totiž nebude nič menšie, ako Mega Track. Francúzske hovädo s V12 od Mercedesu, štyrmi sedadlami a 33 centimetrami svetlej výšky.
No nemaj rád Francúzov. Krajina, ktorá dala svetu tých najlepších filozofov, gilotínu, revolúcie, francúzske zemiaky a parížsky šalát. Asi. A predovšetkým niekoľko super výrobcov automobilov, ktorí už desaťročia produkujú výrobky striedavej kvality.
Magnifuckque
Zoberte si napríklad taký Citroën. Automobilka, vďaka ktorej máme hydropneumatické odpruženie či také samozrejmosti, akým je šípovité ozubenie kolies, vďaka ktorému sú dnešné prevodovky také tiché a jemné. Automobilka, ktorá v deväťdesiatych rokoch vyrobila Xantiu Activa, šesťvalcové rodinné auto, ktoré zvládlo vyhýbací manéver lepšie, ako Ferrari, Porsche či Lamborghini dokopy a pritom ste mohli za jej volantom žrať bagetu.
Taká automobilka nemá napokon problém postaviť napríklad prvý Citroën C3, ktorý bol síce ľúbivý, ale na ceste sa takmer rozpadal. Alebo ešte horšie – taká automobilka dokáže mať prsty v stvorení, akým je Oltcit. Francúzi strašne radi experimentujú a ponúkajú diverzitu naprieč rôznymi modelmi. Veď presadnite si sami zo súčasného Renaultu Clio do Kadjaru, pokúste sa v oboch nastaviť tempomat a uvidíte sami.
A predovšetkým, radi ponúkajú opdovede na otázky, ktoré sa nikdy nikto nepýtal. Ako by asi fungovala kombinácia MPV a trojdveráku? Bim, vznikol Renault Avantime. Ako bude vyzerať, keď na mestské auto natiahnem dvojicu posuvných bočných dverí? Bim, vznikol Peugeot 1007. Ako bude vyzerať, keď zmiešam čistokrvný superšport s off-roadom, spravím ho 5,08 metra dlhý, 2,22 metra široký, pre štyroch a s V12? Bim… Počkajte, hrabe vám?
Nie, nehrabe. To bola presne základná idea stojaca za Mega Track. Autom, ktoré si vysníval sám riaditeľ spoločnosti Aixam. Áno, to je tá firma, ktorá vyrába všetky tie mizerné “mopedautá” pre 16-ročných. Aby však neutrpel imidž superauta, a náhodou sa nepolepšil imidž Aixamu (nemožné), bol výsledný produkt uvedený pod novou značkou Mega (alebo Aixam-Mega, ak chcete).
Mačkopes
Ideou teda bolo vytvoriť automobil, ktorý jednoducho nebude mať konkurenciu ani u Lamborghini, Ferrari či Porsche. Projekt dostali na starosti dvaja ľudia z odboru – Philippe Colançon a Bernard Darniche. Prvý je rešpektovaný francúzsky inžinier, druhý zasa bývalý jazdec rally. Do práce sa dali v roku 1992 a v rovnakom roku s prácou na prototype aj skončili, pretože všetko bolo nutné stihnúť do osem mesiacov vzdialeného autosalónu v Paríži.
Tam spôsobilo auto poprask. Bodaj by nie, so spomínanou impozantnou dĺžkou a šírkou, ktorým sekundoval rázvor až 3115 milimetrov, nešlo Mega Track prehliadnuť. Sčasti aj preto, že jeho svetlá výška bola štandardne nastavená na 20 centimetrov, vzduchové vaky sa však vedeli postarať o jej zvýšenie až na 33 centimetrov. Aj vtedy malo vozidlo na výšku len 153 centimetrov, čo je už celkom fetiš. Ale nepredbiehajme.
Fetišu je totiž dosť ešte pod kapotou. V prvom rade, motor je vzadu – to vám pri pohľade na Mega Track už asi došlo. Nie je to nič menšie, ako dvanásťvalec z Mercedesu-Benz triedy S s kódovým označením W140. Jednotka zo seba vedela dostať atmosféricky plnených 388,9 koňa a 570 newtonmetrov, čo sú síce dnes čísla prémiového hot-hatchu, ale podľa mňa je len naša doba pohnutá.
Keď už sme pri tom pohnutí, tak o pohyb všetkých štyroch kolies sa tu stará Colançonov a Darnichov špeciálne vyvinutý pohon všetkých kolies s viskóznou spojkou, ktorý bol kŕmený štvorstupňovou automatickou prevodovkou, pôvodom taktiež z Mercedesu. Uff. Len tak mimochodom, tabuľkovo žrala táto vec až 25,4 litra na stovku. Peknučké, no pri nádrži s objemom 110 litrov to na pár kilometrov stačilo.
Na prekvapenie všetkých, štvorstupňový automat Mega Tracku príliš nevadil. Približne 2,3 tony ťažkému automobilu prenechal slušnú svižnosť – z nuly ste sa na stovku vedeli dostať už za 5,8 sekundy, pričom sa ručička tachometra zastavila na 250 kilometroch za hodinu. Ak vám tieto čísla prídu trocha nudné na použitú motorizáciu a drsný look, uvedomte si, že toto vedel Mega Track na každom povrchu. Sčasti aj pre svoje gigantické pneumatiky s priemerom disku 20 palcov a šírkou 285 milimetrov vpredu, resp. 325 milimetrov vzadu!
Praktikant
Svet však pozná aj ďaleko menšie vozidlá, ktoré obopínajú dvanásťvalec do V, nie? Áno, ale nie všetky z nich ho majú umiestnený za zadnými sedadlami. Hej, počujete správne – Mega Track bolo vozidlo s gigantickou, pozdĺžne umiestnenou jednotkou vzadu, pričom vedelo relatívne plnohodnotne odviezť až štyroch ľudí!
Samozrejme, títo šťastlivci asi neboli ušetrení od obrovských dávok tepla, hluku a vibrácií, ktoré pohonná jednotka s prevodovkou a pohonom vydávala. Predpokladáme, že taký dnešný Koenigsegg Gemera to má vyriešené relatívne civilizovane, ale čo sa týka Mega Tracku, nevieme predpokladať asi nič. Interiér bol vypracovaný luxusne, ale na pomery superšportov deväťdesiatych rokov. To znamená, že tu bolo extrémne veľa ukazateľov nahádzaných cez seba ako v kokpite lietadla. Samozrejme, obligátne obšitých koženým čalúnením.
Fakt je však ten, že interiér konkrétnych kusov Mega Tracku sa jednoducho líši. Sčasti preto, lebo je to veľmi drahé auto, z väčšej časti to však bude kvôli tomu, že ich vzniklo len päť. Nie päťsto, päť tisíc, skrátka päť, číslicou 5, na prstoch toľkoto:
Áno, ten obrázok bol použitý naschvál. Niektoré pramene totiž uvádzajú, že bol Mega Track vyrobený len v piatich kusoch, inde sa zasa dočítame, že ich bolo 11, ba dokonca 12. Jediné, čo však z tohto uhlu pohľadu vieme povedať naisto, je to, že to bol strašný fail. Ale prečo?
Fake It ’till You Make It
Povedali by ste si, že je to práve kvôli tomu, že Mega Tracku chýbalo slávne meno? Ale trt makový. Jasné, jeho imidžu by asi pomohol vzprieajúci sa kôn, býk, alebo akýkoľvek iný párno/nepárnokopytník v logu, no tu problém skutočne nebol. Problém bol typicky francúzsky.
Automobil totiž v roku 1992 s pompou vystavili svetu, no nešlo ani zďaleka o sériový model. Ba čo je horšie, ešte aj na pomery prototypov to bolo celkom zlé. Aj keď sa teda našlo viacero kupcov aj cez cenu presahujúcu 300 000 vtedajších dolárov (čo je na dnes niečo okolo pol milióna eur), tú vec bolo treba najprv vyrobiť. A potom otestovať. A to je proces, ktorý vám zaberie dlho, keď na to, napríklad, nemáte ľudí. Pretože na autosalón ste prišli s tým, že šak budú objednávečky, ľudí nájdeme potom, neni problém.
Nuž, problém to bol. Mega Track bolo vozidlo, ktoré nebolo zrovna najjednoduchším kusom techniky aj v deväťdesiatych rokoch – len si zoberte, koľko zbrusu nových dielov si musela vypýtať už len koncepcia s dvanásťvalcom vzadu a pohonom všetkých štyroch kolies. Aixam-Mega sa do projektu vrhli asi tak, ako Petr Novotný na bungee jumpingové lano, čo, ak si nespomínate, skončilo škaredým pádom tvárou na dno. Lenže zatiaľ, čo to český moderátor našťastie prežil, Aixam-Mega také šťastie nemalo.
Prvý Mega Track tak bol vyrobený až tri roky po predstavení predsériového kusu, čo už bolo skrátka neskoro a investori stratili záujem. Preto bolo každému kusu venované toľko lásky, že si to ani nezaslúžil. Preto máme o dochovaných exemplároch tak málo informácií. A práve preto si zaslúži svoje čestné miesto vo vitrínke Áut z pekla. Lebo nápad pekný, exekúcia pekelná a výsledok, samozrejme, trpký.
NEPREHLIADNITE:
