Autá z pekla: Už je to 20 rokov, čo dal Opel Sintra figuríne vypínačku na bradu

12731

Aj keď sú americké a európske trhy diametrálne odlišné, európske vozidlá adaptované do USA sú spravidla zárukou úspechu. Opačne to však nikdy nefungovalo. A vďaka tragickej udalosti menom Sintra o tom vie málokto viac, ako nemecký Opel. Pohodlne sa usaďte, tento príbeh bude drsný.

V USA sa na autá pozerá trocha inak ako v Európe. Je to podobné ako s tankovacími pištoľami: Benzín do dieselového auta v pohode natankujete, ale s naftou sa vám to kvôli väčšiemu priemeru pištole nepodarí.

Vyzerá nevinne, ale je to beťár

A vďaka kombinácii niekoľkých kultúrnych faktorov sa podobná polopriepustnosť stala skutočnosťou medzi autami starého a nového kontinentu. Akože nie, že by ste do amerického auta v európe nenatankovali, to bola metafora. Len sa vám bude zdať v každom ohľade horšie.

Spotrebný tovar

Aby sme vedeli obsiahnuť existenciu niečoho, ako je koncern General Motors v deväťdesiatych rokoch, musíme pochopiť, že automobil je v USA objekt spotrebného záujmu. Niečo podobné, ako žehlička, mixér alebo trojlitrová fľaša Coca-Coly. Je to prerastené, dajú vám to do ruky približne v šestnástich, má to každý (narozdiel od zdravotného poistenia) a striedate to ako ponožky, pretože po záruke sa to začne kaziť.

„Sintra. Vzrušujúca ako tyčinky do uší.“

Samozrejme, má to svoje dôvody. USA je obrovská krajina, kde musíte k susedom prekonať vzdialenosť často v stovkách kilometrov. Majú jednoducho veľa miesta, veľké cesty, veľké vzdialenosti medzi sebou a veľké vozidlá, v ktorých môžu prevážať veľké fľaše koly, veľké rodiny a svoje veľké americké sny. Zároveň však majú veľkú tendenciu k niečomu, čo by Norika teda nikdy nedovolila:

Nora AUTOGRÁTIS

General Motors bola vždy neskutočná mašinéria na chŕlenie nových a nových modelov, ktoré sa v rámci optimalizácie nákladov na seba podobali možno až trocha priveľa. Tento trend bol najviac viditeľný práve v deväťdesiatych rokoch, keď vedeli z jedného auta spraviť asi 20 rôznych modelov a nikomu, fakt nikomu, to neprišlo zvláštne. Autá sa tam skrátka toľko neprežívajú. Bodka.

Uhm, toľko ľudí by som dovnútra radšej nedával.

U-body ako „Uff“

Neviem, či si toto vzácne obdobie pamätáte, ale ešte predtým, ako svet zaplavili tisíce SUV-čiek a crossoverov tu bol obdobný, no trocha logickejší fenomén: Veľké MPV. Segment, v USA známy skôr pod pojmom „Minivan“, bol za oceánom populárny už nejaké to desaťročie a práve v polovici deväťdesiatych rokov začal prekvitať aj u nás.

Zdroj: WheelsAge.org

Okrem Renaultu Espace sa totiž vynorila známa trojka Volkswagen Sharan, Seat Alhambra a Ford Galaxy, nezaháľalo ani PSA s Fiatom, ktoré mali v rukáve svoju 806, resp. Evasion a Ulysse. General Motors neváhalo a v roku 1996 uviedlo na európsky trh zbrusu nový Opel Sintra, ktorý mal všetkým ukázať, ako veľkoryso sa na dlhé vzdialenosti cestuje v USA.

Jej karoséria sa krúti už na fotke.

Lenže ryba smrdí od hlavy a každému muselo byť už na prvý pohľad jasné, odkiaľ tu fúka vietor. Opel Sintra totiž rozhodne nebol zbrusu nový. Stál na podvozku U-body, pôvodne určenom pre americký trh vo vozidlách ako Pontiac Montana/Trans Sport, Oldsmobile Silhouette či Chevrolet Venture. Všetky sa podobajú ako vajce vajcu, no treba uznať, že v prípade Opelu boli dizajnéri asi najšikovnejší a vzniklo moderne a decentne vyzerajúce rodinné auto.

Zdroj: WheelsAge.org

Sintra však bola v prvom rade gigantická. Veľkosť prijala za svoju najväčšiu výhodu a GM ju presne s týmto vedomím vyvíjalo – muselo sa však pristúpiť na isté kompromisy v oblasti šírky vozidla, ktoré by sa pôvodne na európske cesty skrátka nedalo. GM aj preto použilo niekoľko praktických trikov, ktoré rýchlo katapultovali Sintru na popredné priečky v priestrannosti. Vedela dokonca previezť až 8 ľudí, čo bolo v Európe dovtedy nevídané.

Zdroj: WheelsAge.org

Americký sen

Američania mali s veľkými a praktickými autami na prekonávanie dlhých vzdialeností skrátka ďaleko viac skúseností, ako my tu v Európe. Preto vybavili Sintru veľmi variabilným systémom vyberateľných sedadiel, komfortným podvozkom a napríklad aj veľkým, 24-ventilovým trojlitrovým šesťvalcom so štvorstupňovým automatom Aisin. Parádička.

Ako môžete vidieť, ľudia z nej najradšej len vystupovali.

No, nie. Už prvé kusy, ktoré Opel dodal zákazníkom či novinárom boli skrátka trocha inej kvality, než na akú sme boli zvyknutí. Nízku kvalitu spracovania kritizovali aj fanúšikovia značky, ktorým nižšia kvalita spracovania v interiéroch dovtedy vôbec nevadila.

autá z pekla AUTOGRÁTIS

Sintra bola skrátka too much. Niektoré plasty mali tendenciu príliš rýchlo vŕzgať či meniť svoj tvar v závislosti od slnečného svitu, skutočne legendárne však bolo najmä tesnenie čelného skla, ktoré chvíľu fungovalo, potom za jazdy pískalo a v terminálnom štádiu jednoducho netesnilo. A to je od tesnenia trocha blbé.

Zdroj: WheelsAge.org

Tesnenie sa však za seba nemuselo hanbiť, lebo v tom vôbec nebolo samé. Haprovala aj korodujúca elektroinštalácia a úplne zamatové to nebolo ani s tým trojlitrovým šesťvalcom, ktorý potreboval pravidelne vymienať rozvodový remeň aj s kladkami, inak hrozilo „stretnutie“ ventilov s valcami. Pre nemotoristov, to je len také technické pomenovanie pre situáciu, počas ktorej sa funkčný motor asi za sekundu zmení na odpad.

Interiér bol veľmi priestranný a rovnako veľmi zle poskladaný.

Lepšie na tom ale neboli ani iné motory. Základný štvorvalec 2,2 16V bol so 141 koňmi skrátka príliš slabý aj na tatkovské vozenie a navyše dokázal žrať aj 12 litrov na stovku.

Zdroj: Tenor
Zdroj: Tenor

Našťastie tu ešte bol aj turbodiesel 2,2 DTI. Ten síce podal výkon len okolo 115 koní, na druhej strane však bol dosť nespoľahlivý. Tak neva, skúsime nabudúce.

„Aha, tam tú rachotinu môžeme nechať a začneme žiť plnohodnotný život.“

Vypínačka volantom

Alebo aj nie. Takto, už po troch rokoch od začiatku predaja – v roku 1999 – bolo Opelu jasné, že na tento relatívne lacný trik im v Európe priveľa zákazníkov neskočí. Sintra bola veľmi praktická, to áno, lenže jej mäkký podvozok a nespoľahlivé, resp. smädné motory ju posúvali skôr do sivého priemeru v rámci kategórie. Ako by povedal klasik: Not great, not terrible.

Páči sa vám ten volant? A ako by sa vám páčil vo vašej hlave?

Lenže potom prišlo niečo, čo nikto nečakal. Alebo len myslím, že to v Opeli nikto nečakal, pretože keby to v Opeli niekto čakal, určite by to nedopadlo tak, ako to dopadlo. Reč je samozrejme o nárazovom teste Euro NCAP, v ktorom Sintra predviedla štrukturálnu integritu čokoládovej torty.

Najväčším problémom samotného crash-testu však nebola ani tak masa rozbehnutého kovu, ktorá zozadu tlačila na lámajúcu sa štruktúru karosérie. Kdeže. Akoby tento samotný fakt nestačil na to, že sa z predných cestujúcich stala paštéta, bol tu ešte stĺpik riadenia, ktorý sa pri náraze uvoľnil zo svojej pozície. Povedané technicky. Povedané prakticky, vyštartoval oproti hlave figuríny a dal jej terminálnu vypínačku na bradu. Až takú, že ak by tam sedel človek, hlavu už nemá v 3D.

Opel sa vtedy zachoval najlepšie, ako mohol. Vyjadril zdesenie nad výsledkami testu, ktoré prekvapili aj samotnú automobilku (zvláštne) a Sintru s okamžitou platnosťou stiahli z predaja, ako nejakú nebezpečnú hračku z Číny. A prepáčte, ale to je taký trapas, že to z tohto MPV robí skutočne čestného člena klubu Áut z pekla. Bez debaty.

NEPREHLIADNITE: