Opel nie je práve automobilka, ktorá sa vám automaticky vybaví, keď sa povie “legendárny športový supersedan”. Práve Autá z pekla sú však ideálnym miestom, aby sme si niečo povedali o čiernej kapitole nemeckej automobilky z 90. rokov – šialenej Omege od Lotusu!
Ako nadšený opelista samozrejme viem, že moja obľúbená automobilka má asi toľko fanúšikov, ako koriander. Ktovie, čo za to môže – možno to, že sama je dieťaťom nepochopiteľného koncernu General Motors a tak trocha nemá charakteristickú, brisknú tvár.
No-swag marginál
Viete, za veľkými automobilkami sú väčšinou veľké charaktery. Napríklad Soičiro Honda, ktorý založil automobilku… no, Toyota to asi nebude, že. A keď už sme pri Toyote, aj jej prerod na automobilku mal na svedomí inšpiratívny Kiičiro Toyoda, syn zakladateľa automobilky. Alebo Karl Benz, ktorý síce vymyslel automobil, ale bál sa ho šoférovať, tak ho jeho žena zobrala na prvú pamätnú jazdu z čistej nasratosti.
Pokračovať by sme mohli ďalej Ferdinandom Porschem (a druhým aj tretím dielom rovnomennej inžinierskej ságy) či Henrym Fordom, ktorý bol síce nadšený nacista, ale u nás je to vlastne aj tak úplne jedno. Tieto automobilky majú za sebou príbeh jedného človeka alebo aspoň vozidlo, ktoré motorizovalo nejakú krajinu. Preto sa napríklad nebudeme baviť o človeku, kvôli ktorému tu máme Volkswagen Chrobák (a spomínaných náckov), ani o ľuďoch stojacich za vývojom Fiatu 500. A sira Aleca Issigonisa, ktorý nakreslil pôvodné Mini, si tak či tak nikto tiež nepamätá.
Je strašne fascinujúce, že aj Opel má svojho jedného-jediného zakladateľa, status legendy však nikdy nedosiahol. Možno aj preto, lebo Adam Opel zomrel ešte v 19. storočí na následky týfusu, to je však teraz nepodstatné – Opel je skrátka neslávnou automobilkou, ktorá si rozhodne zaslúži viac pozornosti, než sa jej dostáva. A nehovorím to len preto, lebo jazdím hnilou béčkovou Corsou a z nejakých dôvodov ju mám rád.
Opel-Vauxhall-Lotus-Omega-Carlton
Nie, nie. Hovorím to najmä preto, lebo na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov stvoril Opel jednu strašnú hovadinu, ktorá dodnes úplne nepozná brata. Celý príbeh začal v roku 1986, keď nemecká automobilka uviedla na trh svoj zbrusu nový, veľký aerodynamický sedan Omega.
Koncern General Motors mal s novým, krásnym sedanom veľmi ambiciózne plány, keďže Opel sa vtedy profiloval ako alternatíva k zavedeným luxusným značkám. Špeciálnej pozornosti sa tak dočkala verzia pre anglický trh, predávaná pod anglickým menom automobilky Opel, Vauxhall – model dostal konkrétne meno Carlton. No a keďže Vauxhall pretekal s predchádzajúcim Carltonom v sérii cestných automobilov, pre vlastné potreby si vyvinul “performance verziu” Carltonu s trojlitrovým šesťvalcom a označením 3000 GSi.
To auto bol úspech. Nielen na ceste, ale aj v komerčnej obľúbenosti a napríklad v službách anglickej polície. Opel si tento úspech všimol a verziu čoskoro adaptoval aj pre kontinentálny trh s názvom Omega 3000. Tiež vám trocha cýbajú tie časy, kde väčšie číslo znamenalo lepšie výkony, pričom nič lepšie, ako 3000 nikdy neexistovalo? Mne hej.
Lenže General Motors nestačila ani trojlitrová, svižná verzia Omegy a Carltonu. Sčasti preto, lebo BMW nedávno vyrukovalo so šesťvalcovým modelom M5 generácie E34 a v Mercedese-Benz sa začali diať rôzne veci okolo mladej divízie AMG z Affalterbachu. Vytvoriť vlastnú divíziu by znelo celkom logicky, GM to však vôbec nemuselo robiť. Sú predsa osemdesiate roky a medzi značkami koncernu sa nachádza aj Lotus!
Autá z pekla: Už je to 20 rokov, čo dal Opel Sintra figuríne vypínačku na bradu
Extrémista
Ak od Lotusu chcete, aby niečo urobili naozaj poriadne, nemusíte im to zdôrazňovať. V prípade Opelu-Lotus Omega však ale niekto predsa len niečo zdôraznil, pretože trojlitrový šesťvalec z modelu 3000 GSi dostal v anglickej dielničke naozaj masívnu terapiu (nielen) prepĺňaním. Inžinieri z Lotusu neupravovali motor opatrne, skrátka ho rozobrali a vymrdali z neho všetko, čo sa im nepáčilo.
A to bolo všetko okrem bloku, ktorý si nakoniec aj tak upravili po svojom. Motor Omegy teraz dostal objem 3,6 litra, označenie C36GET (namiesto C30SE) a dve turbodúchadlá Garrett T25. Tie boli kŕmené medzichladičom nasávaného vzduchu od spoločnosti Behr, ktorý mal znížiť teplotu vzduchu zo 120° C na niečo okolo 60 °C.
Motoru to, samozrejme, dalo riadne šajby. To znamená, že jeho upravená hlava so štyrmi ventilmi na valec musela dokázať znížiť kompresný pomer z 10:1 na 8,2:1, aby sa znížilo riziko detonačného spaľovania. Aj tak si motor vyžadoval palivo s vysokým oktánovým číslom, odmena však bola prekvapivo sladká: 281 kilowattov (382 koní) v roku 1990, pod kapotou bežne dostupného, sériového Opelu!
Nebolo to však len o koňoch, podstatné sú v tomto prípade aj krútiace momenty. Tých bolo presne 568 newtonmetrov, čo je jednoducho šialené číslo aj dnes.
Prevodovka z Corvette
Dnes nemusí výkon blízky 400 konským silám pôsobiť bohvieako svetoborne, v roku 1990 však išlo o ekvivalent súčasných supersedanov kategórie Brabus Rocket. Povedané v ľudskej reči, takýto výkon nevedeli zvládnuť bežne dostupné diely, nieto bežne dostupný šofér danej doby.
Čo sa týka dielov, prvým problémom bola prevodovka. Tu museli konštruktéri siahnuť po tom najlepšom, čo General Motors dokázalo ponúknuť, šesťstupňovom manuáli od ZF z Corvette ZR-1 vtedajšej generácie. Vhodné komponenty podvozka, ktoré by vedeli zvládnuť takýto mix výkonu a hmotnosti vozidla zasa General Motors našlo v skladoch austrálskeho Holdenu. Z modelu Commodore V8 pochádzal aj diferenciál a brzdy, pretože na sprostosť tohto kalibru potrebujete mať DNA auta z krajiny, kde sa vás všetko pokúša zabiť.
Nevadí, ideme ďalej. Konkrétne na zadnú nápravu, kam mieril všetok výkon. Aj napriek absencii pohonu všetkých štyroch kolies sa dokázala Omega rozbehnúť z nuly na stovku za 5,2 sekundy, pokračovať až do 283 km/h a cestou ošťať gentlemanskú dohodu nemeckých automobiliek o obmedzovaní maximálnej rýchlosti na 250 km/h.
Netreba zabúdať na fakt, že aj keď vykonaný rukami Lotusu, stále je to Opel, nemecké vozidlo, ktoré týmto ignorovalo nepísané pravidlá svojich súperov. BMW M5 vtedy ponúkalo výkon 315 koní a krútiaci moment 360 Nm, na stovku zrýchlilo za 6,3 sekundy, Mercedes 500E s päťlitrovým osemvalcom a výkonom 326 koní bol rovnako rýchly. Toto auto bolo na stovke o sekundu rýchlejšie, ako Ferrari Testarossa. Verte tomu, že nasratí boli všetci.
Autá z pekla: Osemvalcový Golf alebo Porsche kombi?! Na Artz sa nezabúda
Chuligánstvo v DNA
Lotus sa postaral ako o motor, tak aj o podvozok. Veľmi lotusovským spôsobom, ktorý zahŕňal nové zadné zavesenie kolies typu multi-link a kolesá rozumných, čiže sedemnásťpalcových rozmerov so šírkou 265/40 vzadu a 235/40 vpredu. Skrátka, je to kus starej a dobrej, poctivo spočítanej kinematiky, akú v Hetheli robiť naozaj vedia.
Zvonka ponúkala Omega decentný, no v podstate veľmi agresívny bodykit. Ako je v imperiálnych krajinách dobrým zvykom, automobil ste mohli mať v akejkoľvek farbe, ak to bola tmavozelená metalíza Imperial Green. Koeficient odporu vzduchu bol výnimočne nízkych 0,31, čo bolo spôsobené už len tým, že to bola Omega, veľmi aerodynamické vozidlo.
To všetko Opel ponúkal za približne dvojnásobok ceny modelu 3000 GSi, čo však stále nebolo tak veľa, ako v prípade konkurenčného BMW či Mercedesu-Benz. A presne teraz je čas na to, aby sme sa pozreli, kvôli čomu sa vo svojej dobe stala táto rýchla Omega slávnou:
To auto utieklo všetkému, čo ste vo všeobecnosti mohli na ceste stretnúť. Toto je video, ako elegantne uniká z dosahu švédskeho policajného Saabu 9-3 a podobný obraz videlo mnoho policajtov v mnohých európskych krajinách tej doby.
Gangsterwagen, ktorý chceli zakázať
Tento Opel sa totiž stal obľúbeným vozidlom gangsterov a vykrádačov bánk. Miesto pre päť ľudí, extrémny výkon, veľký kufor a responzívny podvozok? To chceš.
Inak, v interiéri to nebola žiadna lacota. Bola tu klimatizácia a elektrické sedadlá v kožených poťahoch, pre Omegu hovorilo tiež relatívne ticho vo väčších rýchlostiach. Existencia tohto vozidla vadila nielen svätej nemeckej luxusnej trojici Audi, BMW a Mercedesu-Benz, no aj politikom v Anglicku, ktorí otvorili polemiku o tom, či je takéto rýchle vozidlo vôbec etické predávať bežným ľuďom, keď s ním robia takéto sprostosti.
Ale to sa takto nerobí, do psej matere. Vauxhall nakoniec odstránil z propagačných materiálov údaj o najvyššej rýchlosti a bolo po probléme; o niekoľko mesiacov však zasiahla aj svetová ekonomická kríza a bolo po celej Omege.
Dobrá investícia. Kedysi
Za svoj krátky život (len do roku 1992) stihol Lotus vyrobiť presne 320 kusov anglického Vauxhall-Lotus Carlton, do kontinentálnej Európy putovalo 630 kusov Opelu-Lotus Omega. To je dovedna 950 kusov, z ktorých dva mali zvýšený výkon na 400 koní. Pekné číslo, no stále menej, ako pôvodne predpokladaných 1100 predaných kusov.
Je to celkom škoda pre toho, kto ho nevlastní – ale podstatná výhoda pre toho, kto si jeden stihol zaobstarať. Za ostatných desať rokov totiž hodnota tohto auta stúpla raketovo, kusy za 400 000 českých korún mám ešte v živej pamäti. Dnes ho pod hladinou 65 000 eur vôbec nezoženiete.
Takže si to zhrnieme: Je to Opel, má 31 rokov, takmer 400 koní a newtonmetrov ako posunovacia lokomotíva, zadný náhon, päť miest na sedenie a imidž gangstera. Chce hádam niekto namietať zisteniu, že toto auto vyšlo priamo z pekla?
