Kto by nemal rád Aston Martin. Slávnu anglickú automobilku, ktorá svetu priniesla najmä poznanie, že aj vozidlá s tvárou znudeného sumca dokážu byť sexy. Aj tá sa však na sklonku nultých rokov ocitla v nepeknej situácii. Situácii, ktorá vyústila v produkt príťažlivý ako gastroskopia.
Dámy a páni (a všetci tí medzi), vítame vás na pravidelnej štvrtkovej exkurzii do automobilového prepadliska dejín. Pohodlne sa usaďte, pozrite sa pred seba, zatlačte dáviaci reflex a privítajte Aston Martin Cygnet, najpokútnejší pokus o zníženie flotilových emisií na svete. Áno, vrátane Dieselgate.
Kde bolo, tam bolo…
Bola raz jedna Európska únia, ktorá vycítila, že medzi niekoľkými neporovnateľne väčšími hráčmi na globálnom ekonomickom trhu sa musí poriadne snažiť, aby neskončila rozdrtená na márne kúsky. To sa mohlo udiať buď pomocou lacnej pracovnej sily, zaostávaním v čoraz dôležitejšom digitálnom boji alebo uškvarením sa vo vlastnej šťave vďaka globálnemu otepľovaniu.
Či už sa nám to dnes páči alebo nie, ako obyvatelia starého kontinentu sme stredobodom boja s posledným menovaným faktorom. Európsku snahu o dosiahnutie uhlíkovej neutrality však treba chápať aj z iných uhlov pohľadu, než je strach z vysokej teploty, dýchania sajrajtu či náletu smrtiacich sršňov.
Faktom totiž je, že dýchaniu sajrajtu a vysokým teplotám sa pravdepodobne v blízkej budúcnosti nevyhnú ani ostatné časti zemegule. No a keď sa aj tie ocitnú v akútnom probléme, budú potrebovať rýchle riešenia, za ktorými budú chodiť k nám, lebo my sme ich predsa zaviedli už dávno. A hádajte čo – zadarmo to určite nebude. Cha-ching!
Aj preto sme sa od roku 1993 zaviazali k plneniu emisných noriem EURO – nenávidenému súboru pravidiel a kvót, ktoré dovoľujú naším autám vypúšťať do ovzdušia stále menej škodlivín vo výfukových plynoch, čo zároveň núti (z povahy priemyslu lenivé) automobilky napredovať vo vývoji nových, vzrušujúcich technológií. Alebo celý systém elegantne ošťať, ako to urobil Aston Martin v roku 2011.
Tímový hráč
V roku 2012 totiž mala vstúpiť do platnosti nová legislatíva, ktorá zaviedla pojem “flotilové emisie”. V praxi ide o súbor poplatkov a zdanení, ktoré sa odvíjajú od spriemerovaných emisií všetkých predaných modelov značky. Povedané polopaticky: EÚ nastaví číslo a záleží len na vašom zložení modelovej palety, koľko budete každý rok cálovať za prekročenie tohto čísla.
Automobilky, ktoré vyrábali klasické, každodenné presúvadlá, mohli zostať v relatívnom pokoji. Toto pravidlo však znamenalo veľký zodvihnutý prst (hádajte ktorý) pre výrobcov superšportových automobilov, ktorým mohla byť predtým ekológia tak štyri. Aby sme sa nechápali zle – z demokratickej a slobodnej povahy nášho kontinentu týmto automobilkám nikto nezakázal vyrábať neekologické autá. Len na ne naparili naozaj veľmi veľkú pokutu, lebo celá ich paleta sa sústredila len na výkonné a teda neekologické vozidlá.
Rôzni hráči v priemysle sa s tým popasovali pomocou hybridov či turbodúchadiel, ako napríklad Porsche alebo Ferrari. Aston Martin sa však na celú problematiku pozrel trocha matematicky a vyšlo im, že ak by ku svojim športiakom vymysleli nejaký vtipný prívesok do mesta, ktorého by ročne vyrobili okolo 4000 kusov, flotilové emisie výraznejšie neovplyvnia ich vianočné odmeny.
Gaydonská automobilka však nemala dostatočné skúsenosti a know-how na výrobu niečoho, čo malo počet valcov menší, ako číslo deliteľné osmičkou. Samostatný vývoj nového minivozidla by zasa zhltol príliš veľký objem financií. Angličania sa preto prirodzene rozhodli hľadať partnera v niekom, kto podobné vozidlo už vyrábal.
Aston Martin iQ
No a kde bolo tam bolo, bola raz jedna Toyota, ktorá dala v roku 2008 svetu model iQ, excentrické a štýlové (?) auto do mesta, ktoré útočilo na Mercedesov Smart rozmermi, hospodárnosťou aj sex-appealom autonehody. To posledné berte skôr nadnesene, na takmer štvorcovom pôdoryse sa skrátka niečo úplne príťažlivé vymyslieť nedá. Objektívnym faktom ale zostáva, že iQ od Toyoty nebolo zlým základom – veď aj v Japonsku získalo svojho času titul Auto roka.
Následne niekto v Astone trpko preglgol a spísal kontrakt, na ktorý svet tak skoro nezabudne, aj keď by veľmi chcel. Jeho výsledkom bolo auto predstavené v roku 2011 ako Aston Martin Cygnet, automobilový ekvivalent pokútne predraženej dámskej kabelky.
Narozdiel od svojich atletických súrodencov a Toyoty iQ, Cygnet bol k dispozícii len s jedným motorom. Pod kratučkou kapotou sa mu nachádzala 1,3-litrová japonská jednotka s označením 1NR-FE. Ten produkoval na malé auto decentných, no na Aston smiešnych 72 kilowattov (98 koní), no v prvom rade vypúšťal do ovzdušia najviac 110 gramov oxidu uhličitého na kilometer jazdy.
Fajná bola aj spotreba, ktorá sa vedela udržať pod hranicou štyroch litrov, aj keď len veľmi tesne (3,99 l/100 km). S plne obsadeným autom to teda znamenalo spotrebu len jeden liter na sto kilometrov na osobu! Fakt, vážne, nekecám – podobne ako iQ, aj Cygnet bol štvormiestnym autom. Aha, ako to vzadu vyzeralo:
No a presne tu končí zoznam pozitívnych vlastností vozidla, ktoré vám za 30 000 libier ponúklo tak maximálne trapas. Totiž, aj napriek celkom slušnému základu, akým bola Toyota iQ, Cygnet s typickou, no na malé auto pomerne pokútne nalepenou maskou chladiča pôsobil groteskne už na prvý pohľad. Navyše bolo úplne jedno, z akého uhlu ste sa na toto stvorenie pozerali, príbuznosť s príliš plebejskou Toyotou bola vždy jasne viditeľná.
Angry Bird
To dostávalo Cygnet do celkom nezávideniahodnej pozície. Miešalo sa tu totiž niekoľko faktorov. Ako zástupca rodu Aston Martin musel mať Cygnet prémiovú cenovku, zároveň však ani najbohatším ľuďom nedávalo zmysel minúť 30 000 libier za podobné vozidlo, obzvlášť potom, čo ich každý rok plánujete vyrobiť až 4 000. Ale absolútne žiadny zmysel to nedáva až potom, keď si uvedomíme, že samotná Toyota iQ bola vo všetkom lepšia.
Áno, aj z pohľadu dizajnu. Tam, kde Toyota iQ vyzerala ako inteligentné riešenie mestskej mobility, tam Cygnet vyzeral ako značková tehla od Supreme. Inak povedané – značkové veci dávajú zvyčajne zmysel len vtedy, keď má pre dané odvetvie daná značka akýkoľvek prínos. V módnom svete je to niečo také, ako keby Hermès začal vyrábať pracovné prilby za symbolických 10 000 €. S logom Louis Vuitton na čele.
Cygnetu sa skrátka nepodarilo nikoho prekabátiť. Situácia totiž nebola oveľa lepšia ani v interiéri auta, ktorý si stále zachovával proporcie nie nepodobné tomu, čo sme videli v Toyote iQ. Aston Martin skrátka svoju šancu nepremenil, aj keď pokojne mohol. Musel by však trocha zmeniť prístup: možno by stačilo využiť svoju zabudnutú, no vzrušujúcu históriu v digitálnych kokpitoch ako v Lagonde, alebo skrátka ponúknuť niečo koncepčne odlišné. Niečo s pridanou hodnotou, nie len kožou obšitú Toyotu iQ.
Tento príbeh je smutný
Ako sme sa však niekoľkokrát v histórii tohto priemyslu presvedčili, ľudia podobným produktom občas zvyknú sadnúť na lep. A tento výrok v plnej miere platí aj pre Cygnet, pretože je v ňom použité slovo “občas”. Cygnet bol presne tým, čo sa nachádza medzi dvoma občasmi; už v prvom roku výroby sa ho namiesto štyroch tisíciek predalo až… 150 kusov. A nebudem vám to ukazovať na prstoch, lebo také obrázky sú väčšinou ilegálne.
Ku cti mu možno slúži, že sa ďalších 150 kusov predalo aj v ďalšom roku, keď sa Cygnet presunul na trhy kontinentálnej Európy. Po týchto dvoch rokoch sa však jeho výroba nadobro skončila, keďže s obdobnými predajnými číslami sa mu flotilové emisie automobilky nepodarilo znížiť podobne efektívne, ako to dokázal s imidžom svojho stvoriteľa.
A predsa sa Cygnet ešte raz vrátil zo záhrobia! Konkrétne to bolo v júni 2018, keď sa automobilka pochválila s exkluzívnou jednokusovkou pre istého zákazníka, ktorému sa zachcelo mať v Cygnete aj pohonnú jednotku od Astonu Martin. Svoj 4,7-litrový, 321-kilowattový osemvalec prckovi požičal jeden smutný exemplár modelu Vantage S.
Ak ste čakali niečo ako napravenú povesť, tak to fakt nehrozí. Výsledok je ešte asymetrickejší ako sériový Cygnet. Teda minimálne ešte viac pôsobí dojmom, že je “asi meter vysoký, asi meter široký a asi meter dlhý”.
Odhliadnuc od tejto nedávnej mizérie, Cygnet dokáže efektívne uraziť aj dnes, keďže sa vďaka svojmu mizernému počtu vyrobených kusov stáva… presne tak, cenenou zberateľskou raritou! Ak by ste teda používané mestské autíčko od Astonu Martin chceli nadobudnúť do svojho osobného vlastníctva dnes, pripravte si sumu okolo 50 tisíc eur. A to ho robí vzorným členom klubu Áut z pekla.
NEPREHLIADNITE:
ODOBERAŤ VIDEÁ
