Dnes si povieme o niečom, z čoho si robí prdel celá planéta, odkedy sa to prevracalo snáď v každom lepšom anglickom sitkome. Dámy a páni, položme si otázku. Čo by to bolo za automobilové peklo, keby sa v ňom nenachádzal Reliant Robin?
A pritom sa všetko začalo tak nevinne. Reliant bola spočiatku malá, potom väčšia, a napokon opäť malá, no už svetoznáma firmička na výrobu dostupných automobilov. Založili ju v roku 1935 dvaja kolegovia Tom Williams a Eddie Thompson. Stalo sa tak preto, lebo ich materská továreň na výrobu bicyklov – Raleigh Bicycle Company – usúdila, že vyrábať trojkolky je už nezmysel. Tom s Eddiem si mysleli niečo iné.
Reliant + laminát = VL
Z vyššie uvedeného vyplýva, že Reliant sa skutočne zaoberal trojkolkami už od počiatku, no určite to nebolo jediné, čo z tejto anglickej manufaktúry vypadlo. Väčšina trojkolesových vozidiel automobilky bolo dostupných aj v štvorkolesových variantoch, takže onálepkovať Reliant ako výrobcu trojkoliek by bolo trocha scestné. Nie, nie. Reliant mal svoje hlavné pole pôsobnosti trocha inde. V lamináte!
Už od päťdesiatych rokov začínalo byť jasné, že sa hliník stáva strategickým materiálom blízkej budúcnosti. Pre použitie na trojkolke začínal byť pridrahý, oceľ zasa nevyhovovala svojou hmotnosťou a náchylnosťou na koróziu. Čoskoro však chalani začali objavovať krásy nízkej hmotnosti, ohybnosti a absencii korózie na lamináte. A tak vznikla veľká láska medzi vláknami impregnovanými živicou a dvomi Angličanmi, na ktorej sa neskôr smial celý svet.
Lenže kto iný, ako pravidelný čitateľ Áut z pekla, by mal vedieť, že najviac sa smejú práve tí ľudia, ktorí nepoznajú celý kontext? Poďme sa na nepodarok menom Robin pozrieť trocha bližšie. Mám na mysli… Vás nikdy nezaujímalo, prečo je postavený tak zle?
Za všetkým hľadaj úrady
V prvom rade, Williams a Thompson, spolu so svojim tímom, boli veľmi šikovní konštruktéri. Pri pohľade na tento elegantný a nadčasový shooting brake by ste asi nepovedali, že zdieľa svojich tvorcov s legendárnou trojkolkou, že? Je to však tak. Scimitar, ako sa však tento fešák volá, však logicky mohol viesť len človek s vodičákom na automobily.
Chápete, kam tým mierim? Robin nevznikol z nejakej pasie sadistov, ktorí by si užívali pohľad na kotúľajúce sa rodinné autá v jemnej zákrute pri stredne silnom bočnom vetre; Robin bol jednoduchý oser na zákonník. Bodka. Podľa anglickej legislatívy platnej (čírou náhodou) do konca produkcie Robinu totiž mohol motorizovanú trojkolku s hmotnosťou do 450 kilogramov (neskôr 550 kg) skupiny B1 šoférovať akýkoľvek výrastok s vodičákom skupiny A, pretože B1 dostal k svojmu vodičáku grátis. Presne tak, ako my získavame k B1 kategóriu AM.
Trojkolky tejto kategórie dokonca spadali pod rovnaký zdaňovací systém ako motocykle. To znamená, že ste si za ušetrené peniaze mohli dovoliť chodiť každý rok na plastiku tváre, aby vás v tej šerednosti nikto nespoznal.
Ešte pár výhod
Jasné, a potom sú tu ešte náklady. Reliant Robin síce mohol byť odporný ako ranné vstávanie, veľa však nezožral. Fakt, ono to spotrebovalo menej paliva ako niektoré moderné skútre. Už prvé exempláre s motorom s objemom 850 kubických centimetrov dokázali hospodáriť s priemernou spotrebou okolo štyroch litrov paliva na stovku, tie neskoršie sa dokázali dokonca dostať na hodnotu okolo 2,35 l/100 km, čo už je skutočne zvážiteľná hodnota.
Dokonca ani dynamika Robinu nebola taká strašná – z nuly sa na stovku dostal za 14 sekúnd. Teraz sa vsadím, že niekoľkí nechápavo krútite hlavami, ale skutočne, Reliant Robin vedel dosiahnuť aj stovku. Nielen to – maximálna rýchlosť 85 míľ za hodinu je v preklade do ľudských merných jednotiek krásnych 136,7942 kilometra za hodinu.
Za zmienku stojí, že tieto 0,85-litrové jednotky boli dokonca štvorvalcové. Produkovali výkon 29 kW (40 k) a získali vylepšený karburátor Zenith, čím nahradili relatívne slabé, 0,75-litrové jednotky prevzaté z predchodcu Regal, ktorý sa vyrábal do roku 1973.
Umenie kompromisu
Povedzme, že vašim detským snom v drtivej väčšine prípadov nie je preprava na trojkolke, ktorá má proporcie kúsku narodeninovej torty. V rámci možností na tom však bol Robin od prvej generácie vlastne dobre. Jeho karosériu dostalo na starosti karosárske štúdio Ogle Design, ktoré spolupracovalo s Reliantom už skôr, napríklad pri výrobe Scimitaru či vizionárskeho premiesťovadla Bond Bug.
V sedemdesiatych rokoch nabral Robin na popularite najmä pre ropnú krízu, ktorá otriasla svetom, priemyslom a peňaženkami ľudí. Postupne však začal záujem o trojkolky upadať a tak sa definitívne rozhodlo – Robin dostane nástupcu s iným názvom. Onedlho bol predstavený model Rialto, ktorý navrhlo štúdio IAD. Inak povedané, to je ten Robin, čo vyzerá ako laserovým paprskom scvrknutý Daewoo Lublin II.
Aby to nestačilo, súbežne s Robinom sa vyrábala aj na chlp rovnaká verzia, len vybavená štyrmi kolesami. Niesla názov Reliant Kitten (mačiatko) a tešila sa paradoxne menšej popularite, ako trojkolka. Mačiatko sa udržalo vo výrobe do roku 1982, keď skončilo aj s prvým Robinom a nič nenasvedčovalo tomu, že by sme tieto dve kreácie ešte mohli niekedy vidieť na ceste.
Nezmar
Robin sa však vrátil vždy vtedy, keď nebolo z čoho stavať autá. Chápete jeho zmysel. Robin je ako ten kondóm, ktorý nosíte za clonou čelného skla už 6 rokov a fakt ho nechcete použiť, ale keby sa nedalo inak, tak možno; Robin je ako 6-mesačná tatárska omáčka v chladničke, ktorá voní ešte v pohode, ale ak nemusíte, neriskujete to. Robin je ako zľahka osmrkaná, no vypraná vreckovka vo vašich rifliach, proste keby náhodou.
Ten čas prišiel v roku 1989 s karosériou hatchbacku, kombíku a úžitkovej verzie. Rialto zostalo vo výrobe súbežne s druhým Robinom ako jeho lacnejšia verzia až do roku 1998, pričom už nedostávalo toľko dizajnérskej pozornosti. Robin tentoraz dostal 12-palcové kolesá, ktoré nahradili pokútne maličké 10-palcovky, nové brzdy pôvodom z Mini a motor, ktorý dokázal spaľovať aj bezolovnatý benzín, no potreboval na to tvrdšie sedlá výfukových ventilov.
Túto generáciu však najviac charakterizuje práve použitie predných svetlometov z Fordu Fiesta druhej generácie. Pribudla aj plejáda nových verzií – LX, SLX či BRG (British Racing Green, fakt), za ktoré sa však zaručil už nový majiteľ spoločnosti Robin. Na počiatku 90-tych rokov totiž prišla kríza, ktorá postihla nielen záujemcov o dôstojný automobil, ale konečne aj Robin.
Na čelo automobilky sa dostal muž menom Jonathan Heynes, ktorý práve podporoval expanziu Robinov smerom k vyšším výbavám. Trojkolka tak nadobudla konečne iný imidž, ako len automobil pre socky. Tentoraz sa z nej stal automobil pre socky, ktoré si zo seba vedia urobiť dokonalú prdel, pretože dať za Robin niečo vyše 9000 libier, to nevie len tak niekto. Písal sa rok 1998 a Robinu pomaly zvonilo do hrobu. Musel to vidieť už každý.
Nezmar, druhá časť
Každý, až na Jonathana Heyesa. Dizajn novej generácie, ktorá prišla v roku 1999, mal na starosti Andy Plum a po prvýkrát aj s partičkou počítačov, ktoré s vývojom Robinov pomáhali prvýkrát v histórii značky. Motoricky sa nič nezmenilo, opäť spoliehame na karburátorom plnený, 0,85-litrový štvorvalček, no značné škody utrpela karoséria auta.
Do nej sa napríklad nasťahovali svetlomety z Opelu Corsa B. Aby ste si dokázali ilustrovať, ako veľmi je Robin maličký, stačí si uvedomiť pomer medzi tým, aké veľké sa vám na ňom tieto svetlomety javia a aké veľké sú v skutočnosti. Hrany z predchádzajúcej generácie vyzerajú ako obrúsené stovkou šmirglom a guľatá predná časť je násilne nalisovaná na zadok kombiverzie druhej generácie.
Nezdá sa vám to také strašné? Uvedomte si, že v roku 1999 vyšla na trh napríklad prvá Škoda Fabia. Ja viem, síce s úplne iným rozpočtom, no slúži ako dôkaz toho, že zdržanlivosť v dizajne často prináša nadčasovosť. A tretia generácia Robinu nie je zdržanlivá ani náhodou.
Neskoro a zle
Tretia generácia Robinu už bola veľká tragédia. To auto bolo staré, nebezpečné a nepochopiteľne postavené už od začiatku. Jasné, konštrukcia s pozdĺžne uloženým motorom poháňajúcim zadné kolesá, pričom jedno predné sa stará o smer, má svoje hmotnostné aj nákladové pozitíva, ale za tie benefity to jednoducho nestálo.
Reliant Robin sa napokon odpravil do večných lovíšť po prerušovaných 20 rokoch výroby až v roku 2001. Ako pikoška na záver je tu však posledná špeciálna edícia, nazvaná “Robin 65”.
Viete prečo práve číslo 65? Že by 65 koní? Kdeže. Číslovka “65” značí, že ide o 65. limitovanú edíciu v histórii modelu. Reliant totiž oprašoval podobnú predajnú taktiku, ako kedysi Škodovka s Favoritmi a Feliciami, ktoré na sklonkoch výroby dostávali nespočetné množstvá “lajn”: Sport Line, Black Line, Silver Line… Iste to máte ešte v živej pamäti. No a Robin ich dostal až 65.
S čím teda 65. limitka v prípade Robinu prišla? Mala zlatistý metalizovaný lak, sivé kožené čalúnenie interiéru, obloženie interiériu z imitácie dreva z vlašského orechu, červené koberčeky, autorádio Phillips s kazeťákom a RDS či plaketu s vyrytým podpisom majiteľa. Takýchto chuťoviek bolo vyrobených až o 65 kusov viac, než svet potreboval, čiže… 65. Ozaj, stáli 10 000 libier a posledný vyrobený kus ste mohli vyhrať vo valentínskej súťaži novín The Sun.
A tak to všetko skončilo. Keďže sa druhej generácie nevyrobilo dovedna viac ako 7,5 tisíca kusov za 12 rokov, bola ich výroba skrátka ťažko nerentabilná. Po krachu spoločnosti sa automobilka chytro premenovala na Reliant Partsworld a začala ponúkať náhradné diely, licencia na meno Robin bola predaná investorovi B&N Plastics. Ten zostrojil niečo vyše 40 prototypov novej generácie, v ktorých vývoji utopil asi 100 000 libier, než mu Reliant odstrihol výrobu motorov. Plánovaná zástavba 0,66-litrovej jednotky z japonského auta kategórie Kei sa už po zmene legislatívy neoplatila.
A presne takto skončil Reliant Robin, nápad, ktorý chvíľu fungoval, ale väčšinu času skrátka nie. Alebo fungoval, ale nemali ste dôvod ho favorizovať pred niečím, čo fungovalo za každých podmienok (ako napríklad štyri kolesá namiesto troch). A minimálne za toto neskoré zistenie mu patrí čestné miesto v klube Áut z pekla.
NEPREHLIADNITE:
